Macedónsko – debakel či úspech?
Otázka z titulku priam núti odpovedať stručne a hlavne čierno-bielo. Po nedeľňajšom referende o vôli občanov Macedónskej republiky vstúpiť do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie na základe v júni podpísanej dohody medzi Macedónskom a Gréckom môže však tak odpovedať iba človek motivovaný jednostranným politickým záujmom. Prípadne človek, ktorý nepozná Macedónsko, alebo neprežil predreferendové dni priamo tam.
Predovšetkým treba zopakovať, že referendum bolo konzultatívne, teda poradné. Nebolo ústavné ako napr. v Čiernej Hore v roku 2006, ktoré rozhodlo o obnovení samostatnosti tejto krajiny od Srbska.
Aj v Macedónsku platí, že referendum je platné, keď sa na ňom zúčastní aspoň 50 percent zapísaných voličov. Lenže viacerí domáci i zahraniční odborníci z oblasti práva už predtým upozorňovali, že to nemusí platiť v prípade, keď ide o konzultatívne referendum.
Ich názor bol odôvodnený. V zozname voličov je síce zapísaných 1 805 000 občanov, ale na základe posledného sčítania obyvateľstva, ktoré bolo pred šestnástimi rokmi, v roku 2002. Zoznam síce obnovovali, lenže v Macedónsku je v dôsledku ťažkej sociálnej a hospodárskej situácie obrovský odliv ľudí do zahraničia. Z krajiny s dvoma miliónmi obyvateľov odišla za živobytím a uplatnením približne tretina občanov – asi 700-tisíc ľudí.
Týmto historickým kompromisom získa Macedónsko od Grécka uznanie macedónskej národnej a štátnej identity, uznanie národného jazyka. A dohoda zvýši bezpečnosť a stabilitu na Balkáne.
Na voličskú účasť v referende (36,87 percenta) sa treba teda pozrieť aj z toho hľadiska. Určite mohla byť vyššia – aspoň o 10 percent, ako približne v parlamentných voľbách v roku 2016. Také boli aj predreferendové odhady v Skopje. Rozhodne to však nebol debakel, veď 91,48 percenta odovzdaných hlasov (vyše 605-tisíc) sa kladne vyjadrilo na otázku referenda. To je očividne bližšie k úspechu.
V Macedónsku nie, ale u nás sa ľudia pýtajú, prečo boli vlastne tri otázky spojené do jednej. Macedónci však chápu, že ide naozaj o jednu otázku. Ich krajina sa usilovala o vstup do NATO od roku 1993, ale v roku 2008 Grécko vetovalo začlenenie krajiny kvôli jej názvu – Grécko neuznáva názov Macedónska republika, ale iba názov Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko (FYROM). To isté platí o členstve v EÚ – Macedónsko je kandidátom na členstvo od roku 2005, ale prístupové rokovania boli zmrazené. Preto je terajšia dohoda s Gréckom o zmene názvu na Republika Severné Macedónsko organickou súčasťou úsilia tohto štátu vstúpiť do euroatlantických štruktúr.
Riešenie celého komplexu týchto problémov sa teraz presúva do parlamentu, kde vládna koalícia (v 120-člennom parlamente má 71 mandátov) musí získať ústavnú dvojtretinovú väčšinu (80 hlasov) na schválenie ústavných zmien. To by umožnilo ratifikovať dohodu s Gréckom a partnerom v Aténach by sa otvorila cesta aj k ratifikácii dohody v gréckom parlamente. Všetko by sa to mohlo odohrať do apríla budúceho roku. Koalícia vedená premiérom Zoranom Zaevom sa teda pokúsi získať 10 hlasov z opozičných radov. Vylúčené to nie je, lebo v podstate aj opozičné strany podporujú euroatlantickú orientáciu Macedónska. Výhrady majú najmä voči zmene názvu krajiny.
Je to nepochybne citlivá, emocionálna otázka. Ľudia z vládnej koalície vysvetľujú historický kompromis slovami, že Macedónsko za zmenu názvu získa od Grécka uznanie macedónskej národnej a štátnej identity, uznanie národného jazyka. A dohoda svojimi dôsledkami zvýši bezpečnosť a stabilitu v regióne západného Balkánu oslabovanú problémami vzťahov medzi Srbskom a Kosovom i neistotou vládnucou v Bosne a Hercegovine.