Cudzie nechceme...
... vlastné si nedáme, ale radšej vyvezieme. Aj do takejto ironickej skratky by sa dala s istou dávkou zveličenia zhrnúť situácia v ponuke čerstvého slovenského hovädzieho mäsa. Pravda je taká, že väčšina obchodov ponúka českú, nemeckú, írsku a občas slovenskú hovädzinu. Šťastie, ak máte svojho mäsiara, ktorý má zasa svojich verných slovenských chovateľov.
Jeden z mäsiarov nazval v zápale úprimnosti poľnohospodárov, ktorí mu ešte predávajú býčky, dobrodruhmi. Dobrodruhmi preto, lebo keby zvieratá predali poľskému, tureckému či talianskemu obchodníkovi s dobytkom, zarobili by viac. Žiaľ, v poľnohospodárstve na jednotnom trhu Európskej únie sa súťaží nielen v chovateľských zručnostiach, ale aj v dotáciách.
Slovensko míňa peniaze nie na podporu zelenej krajiny s pasúcimi sa čriedami dobytka, ale už viac ako desaťročie buduje jednu montážnu halu za druhou, a to často na najúrodnejšej pôde. V poľnohospodárstve pritom vybuchuje jedna mína za druhou. Toto odvetvie, ostatne ako iné, zúfalo zápasí s nedostatkom pracovných síl.
Na Slovensku nemá už kto pásť dobytok, ale ani pracovať na bitúnkoch. Ak aj horko-ťažko vychováme dobytok, ak sa aj dostane na jatky, nemá ho tam pomaly kto skoliť a naporciovať. Slovenskí mäsiari vychovaní v posledných potravinárskych školách utečú hneď po získaní výučného listu a maturity do Nórska. Doma za 700 či 800 eur nechcú mladí muži robiť ťažkú prácu. Jesť vlastné mäso bude čoraz vzácnejšie.