Stalinove štíty
Dňa 5. marca 1953 v Kunceve - kde to vlastne je? - zomrel boh. Aj dobové Slovensko, vtedy súčasť pokrokového sveta neznabohov, sa zapojilo do organizovaného trúchlenia. Nielen kopáči a dojičky, ale aj renomovaní intelektuáli vyjadrovali svoj bezbrehý obdiv k otcovi národov.
Tomu, ktorého básnik Osip Mandeľštam nazval „kremeľským horalom s očiskami švába“, a skončil preto vo vyhnanstve. V dobovom štýle povedzme, že aj Stalinov štít v Tatrách sa zahalil do tmavých mrakov: tušil, neborák, že ho (znovu) premenujú.
Súčasné Slovensko so Stalinom už nemá nič spoločné: jeho sochy sú strhnuté a odnesené do šrotu, za jeho geniálne knihy, napríklad Marxizmus a otázky jazykovedy a pod., nedostanete v antikvariáte ani cent. Žiaci sa v škole dozvedia, že to bol krutý diktátor, takmer diabol. Málokto však vie, že mal aj ľudské vlastnosti: miloval svoju matku a rád spieval. Či diabli spievajú, nedokážem posúdiť, nemám teologické vzdelanie. Ale naozajstná otázka je inde: vidí náš dnešok, ktorý kŕčovite pozerá na internet, ale už nie za roh vlastného domu, že Stalinove výsmešné očiská stále hypnotizujú túto spoločnosť?
Nedôverovať nikomu, hľadať za všetkým permanentné intrigy. Potreba obkolesiť sa kohortou verných ako hradbou a spoza nej ostreľovať okolie. Žiť v presvedčení, že vôľa lídra je silnejšia ako realita. Potreba odhaľovať a zneškodňovať domáceho či vonkajšieho nepriateľa, ktorého si treba hoci aj vyrobiť. Nebáť sa zarúbať, však triesky sa rozletia. Nepripomína to niektoré praktiky dneška? Toto sú naozajstné pozostatky stalinizmu, pre spoločnosť nebezpečnejšie ako vojenské ohrozenie spoza hraníc alebo hry cudzích trollov. Štíty sa dokážu premeniť na zradné vody spodné – v prírode nie, v spoločnosti áno.
Súvisiace články
