Chybné pravidlá?
Neexistuje pevná hranica medzi principiálnou politikou a politikou pragmatickou. Sú len večné váhy, keď na jednej miske sú peniaze a na druhej hodnoty. Stáva sa, že kvôli prospechu zľavíme z princípov, alebo že sa kvôli princípom vzdáme zisku. Väčšinou však hľadáme kompromis, pri ktorom neprichádzame o svoju zásadovosť, ideály či obyčajnú slušnosť.
Aby to však nebolo také jednoduché, obhajobou princípov sa neraz maskuje túžba zadovážiť si nepriateľa. Politici potrebujú nepriateľov k životu, lebo preferujú profilovať sa sporom. A pokiaľ ide o pragmatizmus, ten sa občas rafinovane prezentuje ako cnosť, i keď jeho najprirodzenejším synonymom je cynizmus.
Dva najrozšírenejšie mýty, ktorými sa ospravedlňujú zásadné politické rozhodnutia, sú tieto: Z politického pragmatizmu máme prospech a principiálnu politiku si nemôžeme dovoliť.
Pokiaľ ide o pragmatizmus, vždy sa oplatí sledovať, kde končia peniaze, ktoré pragmatická politika generuje. Ak zbohatnú iba bohatí, a my ostatní z toho nemáme osoh, ide o pragmatizmus, ktorý si politici môžu strčiť za klobúk.
Podobné je to s principiálnou politikou, ktorú si „nemôžeme dovoliť“. Číňania majú zásadu, že „obchody sa uzatvárajú s priateľmi“. Je to užitočné know-how v tom zmysle, že keď s niekým obchodujem, treba s ním udržiavať priateľské vzťahy, ale tiež v tom zmysle, že je chyba obchodovať s nepriateľom. To, čo si nemôžeme dovoliť, je útočiť na priateľa a vnucovať sa nepriateľovi.
Poučné sú príklady, keď principiálna politika paradoxne odhalí škodlivosť pragmatizmu. Sú krajiny, ktoré profitujú z ekonomických sankcií. Namiesto toho, aby sa podriadili cudziemu diktátu, radšej sa ekonomicky a technologicky postavia na vlastné nohy. Nepriateľské sankcie pritom prinášajú aj politický bonus: sú ideálnou príležitosťou diskreditovať a odstrčiť na perifériu domácu piatu kolónu.
Podobný efekt ako ekonomické sankcie by však mohol mať i prípadný trest v podobe zastavenia dotácií, s ktorým z času na čas koketuje Brusel voči niektorým „neposlušným“ členom EÚ. Dotácie neraz smerujú do čiernej diery, privátneho vrecka, do tunela, a predovšetkým sa nimi maskuje ekonomická kolonizácia. Otvoriť debatu o dotáciách znamená otvoriť Pandorinu skrinku. Čo ak tie solidárne dotácie kompenzujú iba zlomok toho, o čo nás pripravujú nevýhodne nastavené pravidlá preferujúce globálne záujmy?
Mrzuté je, že politika, ktorá sa dnes praktikuje, nie je ani pragmatická, ani principiálna. Politici iba pritakávajú stavu, ktorý panuje. Chýba inventúra, z ktorej by bolo zrejmé, či nám súčasný stav našej obce, krajiny, Európy či sveta prospieva, alebo škodí. Chce to profesionálny audit, kto a prečo nás vodí za nos. Je totiž jasné, že ak dodržiavanie pravidiel neprináša všeobecnú prosperitu a svet je plný nerovností, nespravodlivosti a konfliktov, potom dodržiavame chybné pravidlá!
Keby náš problém bol, že sa nedodržiavajú pravidlá, stačilo by sa polepšiť. Ak sú pravidlá chybné, navyše globálne, polepšiť sa nám určite nepomôže.