Inflačný tanec
Nakopilo sa toho veľa. Pandémia, tlak klimatických zmien, narastajúca nespokojnosť a s ňou všeobecne rozšírená agresivita, americko-rusko- ukrajinský konflikt, zvyšky istôt strácajúce sa za horizontmi a k tomu inflácia.
Rast cien energií posúva nejednu rodinu a najohrozenejšie segmenty spoločnosti neraz na hranicu prežitia. Alebo na hranicu ľudskej dôstojnosti.
Kým v západoeurópskom svete sa čoraz častejšie hovorí o súmraku neoliberálneho kapitalizmu, ktorý v posledných troch desaťročiach ovládol čoraz unipolárnejší svet, k nám tento termín sotva dorazil – zato jeho dôsledky veľmi jasne. Miera inflácie predstavuje čosi pod šesť percent a o prudkom zdražovaní sa už presvedčil každý. Kompenzácia životných nákladov pre dôchodcov, napríklad, je žalostne nízka, a ľudia by od zamestnávateľov či od vlády očakávali viac. Je to rukolapný prejav systémovej chyby, čo si z logiky veci vyžaduje aj rozsiahle systémové riešenie, ale slovenský minister hospodárstva Richard Sulík sa vynašiel lepšie: Presne v duchu starej známej demagógie „máte to na koho zvaliť? Niet čo riešiť!“ ukázal prstom na guvernéra Národnej banky Slovenska Petra Kažimíra a národu oznámil, že za súčasné zdražovanie nesie vinu on, pretože na zasadnutiach rady guvernérov vo Frankfurte nedostatočne hlasuje v prospech Slovenska. A svoje obvinenia podčiarkol aj slovníkom na to síce najmenej určeným, o to však razantnejším. Kažimír to označil za nehodné reakcie.
Istým spôsobom by bolo oslobodzujúce, keby za celosvetové javy, vrátane šialenej inflácie, mohol jeden človek zo slovenskej NBS. Akurát že inflačné tance predvádzajú ministri mnohých krajín – v januári u nás dosiahla inflácia najvyššiu mieru za posledných 17 rokov, v Británii napríklad za 30 rokov. Svetlo na konci tunela veľmi nesvieti – a situáciu nevyrieši ani vzájomné obviňovanie.
