Klamať so cťou
Keď klamať, jedine tak, aby sa na to neprišlo – vraví stará múdrosť a každý, kto to niekedy skúsil, vie, že dobre klamať býva zavše umenie.
I keď treba tiež poctivo priznať, že s celkovým poklesom nárokov na vzdelanie a kultúrnosť, ako aj so zvyšujúcim sa počtom sfalšovaných takých či oných vysokoškolských prác v radoch parlamentných či vládnych činovníkov sa ukazuje nasledovné: Prejaviť čo najmenej námahy niečo vedieť a utŕžiť za to čo najvyšší kredit sa stáva podobne základným ľudským právom ako právo nič nevedieť, zato smieť čokoľvek.
A už ani ťaháky nie sú, čím bývali. Pri čoraz bežnejšom, pandémiou do veľkej miery vynútenom on-line skúšaní, sa otvárajú aj širšie možnosti podvádzania. Kdeže sú tie starostlivo prepracované umelecké diela, pri ktorých tvorbe sa študent rovno celú látku naučil, a rožky ešte vyšperkoval kvetinkami či kryptickými urážkami autorít pre prípad, že by ich vyučujúci odhalil? Dnešné technológie menia aj podobu tohto tradičného školského umenia. Je o niečo menej kreatívne, zato jednoduchšie. Trebárs i na úrovni štátnic.
Iste, univerzity sa bránia podobnými zbraňami – na študentov za počítačom mieria webovými kamerami, pomocou nich sa usilujú kontrolovať študentovo okolie, zakazujú, dokonca vraj sledujú ruku píšucu odpoveď. Nuž ale, ako získať technologickú prevahu v dobe, keď sa každý dokáže po zuby vyzbrojiť niekoľkými druhmi podvádzajúcich zariadení? Koľko skúšajúcich bude mať ešte nervy hrať sa na kriminalistu a prezerať si spätne kontrolné záznamy?
Psychológovia sú empatickí, mladí ľudia sú predsa pod enormným tlakom na výkon, nesmú zlyhať. Niečo na tom asi bude. Napokon, ako sa nezložiť s vedomím, že som dva roky poriadne nechodil do školy, a potom na mňa ustavične mieri dáke zlovestné virtuálne oko, ktoré mi neumožní klamať, ako sa patrí?
Súvisiace články
Domáce | pred 4 rokmi | 5
