Čo Rúfus vedel
Chlieb krájať... To nie je len tak. Chlieb nepriletí ako vták, jak cudzí holub do dvora.
Pravdu slov básnika Milana Rúfusa si uvedomujeme čoraz nástojčivejšie pri všedných nákupoch. Chlieb prudko dražie a spolu s ním aj ostatné potraviny. Už dva mesiace trvajúca vojna pripomenula, aké bohatstvo predstavuje dostatok potravín. Slovensko ich nemá dosť a dováža ich viac a viac.
Drahota vstúpila do domácností s takou intenzitou, že sa ľudí zmocňuje hrôza. Slovenská rodina míňa na potraviny a energie polovicu zo svojich príjmov. Potravinová sebestačnosť klesla na kritické hodnoty. Radšej nikto nespomína, ako dlho by sme vydržali s vlastnými potravinami.
Potravinová otázka zostáva v tieni rachotu vojny a nevídaných politických káuz. Namiesto toho, aby sme hľadali spôsob, ako postaviť na nohy upadajúce potravinové hospodárstvo, utešujú nás lídri tým, že jedlo príde z dovozu. Vojna však veci rýchlo relativizuje a mení. Ukrajina nielenže nevyvezie na export určené obilie a slnečnicu, ale tejto jari neobseje jednu pätinu, možno až tretinu úrodných černozemí. A slovenské obilie, aj to čo ešte len rastie, už nakupujú zahraniční kupci.
Medzitým pustnú mliečne farmy aj salaše. Utešujeme sa, že spotreba jahňaciny stúpla o 30 gramov na hlavu. Jej ročná spotreba sa mimochodom rovná jednej porcii gulášu (150 gramov). Za drahotou nie sú len pomýlené priority vlád, ale aj náš spôsob života a pohodlnosť. Rúfus mal pravdu:
Chlieb naozaj nepriletí ako vták, jak cudzí holub do dvora. Chlebík si treba zaslúžiť. Pluh točiť ako ťažký vlak.
