Ostať a žiť
V deň výročia skončenia druhej svetovej vojny v relácii Na telo predstavili prieskum, v ktorom sa pýtali respondentov, ako by sa zachovali v prípade napadnutia Slovenska.
Na výber mali tri možnosti: odísť zo Slovenska, bojovať so zbraňou alebo zostať a nebojovať. Ochotu bojovať za Slovensko vyjadril každý desiaty respondent. Na Slovensku by zostalo 48 percent z opýtaných, ale nebojovali by. Odchod by volila tretina respondentov.
Čo vidíme v tom zrkadle? Ľahostajnosť ku krajine či k jej politikom? Nechuť obetovať sa pre konflikty mocných tohto sveta? Nedostatok odvahy, solidarity a ďalších citov, ktoré učebnice etiky pokladajú za vyššie?
Nehrdinskosť nám dennodenne vyčíta tabuľa, ktorá na bratislavskom Námestí SNP pripomína, že v novembri 1989 bolo dejiskom občianskych protestov proti autoritárskemu režimu. Podľa nej „Len ten, kto si slobodu vybojoval, je jej hoden“. Z nehodnosti slobody obviňuje všetkých, čo „neboli pri tom“. Azda nechtiac to adresuje všetkým, čo vyrástli v mieri a slovo boj nemuseli spájať s povinnosťou ničiť a zabíjať.
Ku cti politikov, ktorých hostila spomínaná relácia, slúži, že ich zistenia výskumu nepodnietili k moralizovaniu. Azda preto, že názory voličov ich strán sa v tomto prípade výraznejšie nelíšili. Z priemeru vybočovali len voliči strán Republika a Progresívne Slovensko, čo nie je reálny diskusný pár. Slovensko by v prípade napadnutia bránil so zbraňou v ruke každý štvrtý volič Republiky. A viac ako polovica progresívnych voličov by krajinu opustila.
Voliči oboch strán sú častejšie mladí ľudia. Tí progresívni sú nadpriemerne často vysokoškolsky vzdelaní, majú za sebou štúdium či prácu v zahraničí, a tým aj viac schopností a možností vyberať si miesto pre život. Ťažko im vyčítať rozhodnutie, že v kritickej situácii by svojich blízkych odviedli do bezpečnejšieho kúta Európy či sveta. Bezpečný a pokojný život si želáme všetci. Lenže všetci nevládzeme za takým životom utekať.
Väčšina z nás sa však až do roztrhania tela snaží zaistiť svojim najbližším bezpečný život. V prípade náhlej hrozby, či je to pád stromu, alebo namierená puška, by sme bez rozmýšľania potomstvo chránili vlastným telom. A vieme a vidíme to, že keď vidíme utrpenie, vieme sa postarať aj o neznámych. No dobrovoľne by išiel riskovať vlastný život a zabíjať iných málokto.
Ani v minulosti to inak nebolo. Aj v auguste štyridsaťštyri bola na povstaleckom území vyhlásená všeobecná mobilizácia a pridať sa bola povinnosť. Niektorí síce tvrdia, že chýbajúca mobilizácia na odpor v auguste 1968 spôsobila morálne škody a viedla k neschopnosti nadchnúť sa za vyššie ideály. Obyčajne tak však súdia tí, ktorí nepoznajú všedné starosti a netušia, že boj o možnosť žiť podľa seba, mať svoj život vo svojich rukách je pre mnohých každodenná vec. Bojujeme s nedostatkom zdrojov, bojujeme s chorobami a bolesťami, bojujeme s únavou, aby sme mohli povzbudzovať druhých a dávať im vieru, že života a slobody je hoden každý. Aj ten, ktorý nebojoval, aj ten, ktorý sa vzdal. A Karel Kryl nám k tomu spieva, že bojovať nechcel ani ten Neznámy vojak, ku ktorého hrobu sa teraz nosia vence.
Súvisiace články
Domáce | pred 4 rokmi | 347
Rodinám chce dať vláda vyše miliardy. Gröhling pýta viac aj pre učiteľov
Domáce
|
pred 4 rokmi
|
13
