Iného sa obávam
Hľadanie zodpovedných vinníkov aktuálnych kríz asi nie je prvoradé. Niekdajšie výsmešné karikatúry veľkokapitalistov (s cigarou v ústach a s arogantným bohorovným výrazom na vypasenej tvári) už našťastie odvial čas. Súčasní činorodí chlapíci z Wall Streetu sú zase našej realite natoľko vzdialení, ako ich stvárnenie Michaelom Douglasom či Charlie Sheenom.
Natoľko virtuálni ako filmové postavy finančných "típkov“ vo svetlých košeliach, ktorí z dôvodov absolútnej zaujatosti svetobornými záležitosťami ledva stíhajú v čase obeda zhltnúť sendviče na verejných priestranstvách.
Domáci nositelia moci – súčasní, minulí, ľaví, praví, všetci spolu – akoby zatiaľ boli na jednej lodi s nami, s populáciou. To až neskôr, pri hlbšom páde alebo s približujúcim sa termínom volieb sa začnú navzájom výraznejšie obviňovať z tunelovania podnikov, zo zlej skladby priemyslu, z mylných východísk … ale počúvať to už bude málokto. Načo? S krížikom po funuse.
Obávam sa skôr prenosu hnevu na nevinných. Nechcem byť kuvikom ani zlou prorokyňou, ale vražedné útoky na rómske rodiny v susednom Maďarsku sú čertovsky blízko. Neporovnateľne bližšie (a nielen geograficky) ako Wall Street, svetové burzy a dobrodružní nadnárodní investori. Obávam sa podvedomého strachu, ktorý sa znenazdajky ozve, ako keď niečo praskne v hodinách. Paniky zo zhoršenia vlastnej životnej situácie meniacej sa na výbuch násilia voči už vylúčeným, izolovaným, málo viditeľným. Nenávisti voči slabším, poníženejším, nechránenejším ako sme my sami – Rómom, prisťahovalcom, Vietnamcom, bezprizorným – všetkým, ktorí sú na prvý pohľad iní a aj preto zraniteľnejší.
Obávam sa možnosti hnevu na tých, v ktorých biede či odlišnosti sa vidíme ako v krivom puknutom zrkadle zlej kráľovnej. Zrkadlo, zrkadielko povedz nám… Neodpovie ani za svet, že my sme tí najkrajší, najúžasnejší a najperspektívnejší, že práve nás vyvolených kríza obíde, prípadne naopak – postaví na nohy. Snehulienka asi tiež zaspala na Wall Streete.