Naozaj bezobsažná kampaň?
Prezidentská kampaň sa hemží zástupnými témami. Napríklad o hospodárskej kríze sotva zaznelo nejaké zmysluplné posolstvo. Je to zvláštne, pretože sa tak deje v čase, keď rastie úzkosť ľudí a počty nezamestnaných rastú.
Zato sa do sýtosti táralo o maďarskej karte, o rozdieloch medzi "občianskymi“ a "straníckymi“ kandidátmi, o národnom a sociálnom cítení, myslení, konaní, programe aj o tom, kto z kandidátov zaujal správny postoj ku vzniku samostatnej SR pred 16 rokmi. To všetko a mnohé ďalšie sú slová a témy, ktoré možno rozoberať napr. psychologicky alebo sociologicky – teda ako určité javy, ktorých výskyt treba rešpektovať aj s jeho dosahmi, nie však stotožniť sa s nimi ako so zmysluplnými posolstvami. Nemajú skutočný obsah a odhalením tejto skutočnosti by zaklínadlá prestali byť zaklínadlami. Prestali by pôsobiť na atavistické pudy a tým by sa stali politicky nepoužiteľnými – tak ako každé pusté chrochtanie.
Druhé kolo volieb rozhodujúce o dvoch finálnych kandidátoch témy aj pseudotémy trochu preriedilo. Základné línie sporu však zostali. A tie sú zaujímavejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Obe strany narábajú s pojmom spolupráce. Je tu však dôležitý rozdiel. Na jednej strane máme kandidátku, ktorá podáva ruku na spoluprácu na spoločných problémoch, nie však na spoluprácu na skupinových záujmoch. Na druhej strane máme kandidáta, ktorý prízvukuje, že ak bude zvolený, bude "ťahať za jeden povraz“ s vládou, inými slovami: že prezident tu nie je na to, aby vládu kontroloval, systém bŕzd a rovnováh je nezmysel a dôležitejšia je jednota myslenia a konania – a to aj tam, kde panuje okrem absencie skutočnej myšlienky aj ničnerobenie.
Ivan Gašparovič je kandidát a politik, ktorý najlepšie získava preferencie vtedy, keď mlčí a podľa možnosti nič nerobí. A keď už musí vyjsť s pravdou von, druhá najlepšia možnosť je, ak to bude na vlastnom hracom poli, vydláždenom populistickými frázami – tam sa cíti ako ryba vo vode a tam môže najlepšie skrývať svoju plytkú a vulgárnu stránku. A keď sa ani to nepodarí, ešte stále môže urobiť svoje pošmyknutia jazyka vo vlastnom, spriaznenom prostredí príťažlivými. To všetko hovorí v prospech Gašparoviča – a hovorí v neprospech Radičovej. S krásnymi a úspešnými osobami na volebných plagátoch sa pomerne ťažko stotožní občan, ktorý sa v týchto kategóriách cíti byť čoraz menej, nehovoriac o iných diskutabilných stránkach Radičovej vyhlásení či jej možnej prezidentskej politiky.
A predsa je možno práve tu kľúčový rozdiel. Gašparovič ponúka falošné nádeje populistického režimu a prerozdeľujúceho štátu. Radičová vyzýva na odvahu. To ešte nezaručuje úspech v praktickej politike. Keď sa však pozerám na uplynulé roky a dekády, nemôžem sa zbaviť dojmu, že to bola práve malomyseľnosť, ktorá vždy hrala do rúk darebákom. Tento rok je to, tuším, 20 rokov, čo sme jej zlú moc aspoň raz prelomili občianskou odvahou a slobodným činom. Možno to predsa len bude zaujímavé…