Skrytá šanca
Zdanie často klame. Podľa verejnej diskusie by sme mohli mať dojem, že vlády krajín majú v čase krízy len dve možnosti. Buď môžu ekonomiku zotaviť pomocou fiškálnych stimulov (náhlych výdavkov) a pritom sa zadlžiť, alebo si môžu zvoliť cestu konzervatívneho účtovníka, ktorý sa vyhýba rastúcemu dlhu za každú cenu. Opatrný strážca štátnej kasy však dočasne obetuje ekonomický rast, ak je problémom nízky dopyt po produktoch a službách.
Tí, čo vidia súčasný stav ako veľmi vážny, podporujú dočasne vyššie výdavky (a hovoria tomu ,,expanzívna fiškálna politika“). Druhý tábor väčšinou nepovažuje razantné odpovede vlád za opodstatnené a zdôrazňuje riziká prílišného zasahovania vlády do súkromných rozhodnutí.
Moje sympatie s prvým „táborom“ nie sú ťažko uhádnuteľné, keďže takmer presne pred rokom, čiže tri mesiace pred pádom banky Lehman Brothers, som napísal, že kariéry mladých ekonómov budú definované práve touto krízou. To však neznamená, že si môžem dovoliť ignorovať argumenty druhej strany. Vysoké dlhy sú skutočne veľmi nebezpečné.
Slovensko je našťastie jednou z krajín, kde sa oba prístupy dajú skombinovať. Vláda môže zvýšiť výdavky a zároveň sa vyhnúť rastu zadlženosti. Hrubý domáci produkt môže byť zvýšený investíciami do energetiky, zdravotníctva alebo infraštruktúry, nápadov sa určite nájde nespočetné množstvo. A ako sa dá udržať dlh nezmenený?
Štát stále vlastní mnoho podnikov, nevyberá poplatky za rôzne služby a míňa milióny na ministerstvá, ktoré nemusia existovať (aspoň nie v súčasnej podobe). Vláda by mohla okamžite založiť krízovú komisiu špeciálne zameranú na šetrenie a zvýšenie štátnych príjmov.
Bola by zložená z odborníkov a predstaviteľov ľavice aj pravice a mala by za úlohu objektívne a čo najskôr vyhodnotiť, ktoré ministerstvá by sa mohli spojiť a ktoré štátne podniky by bolo rozumné predať. Privatizácia je z mnohých dôvodov nepopulárna aj medzi občanmi, aj medzi mnohými politickými stranami. Jej skeptici by si však mali zistiť, či nezamestnanosť je populárnejšia.