Len rok do volieb
Dnešná opozícia sa už tri roky lieči z vládnej choroby a pritom musí kontrolovať a komentovať mechanizmy, ktoré po necelých ôsmich rokoch opustila. Ak trvá liečenie opozičných straníckych boľačiek prvé dva roky, je to zdravé. Neskôr sa už chorobopis nemôže pretriasať v médiách, nemôže sa stať silnou zbraňou v rukách protivníka.
U nás sa stáva, že do vysokej straníckej pozície sa ľudia dostanú aj náhodne, niekedy z nekončiaceho presviedčania a dúfajme, že nikdy nie z donútenia. Vo voľbách 2006 sa rozhodujúce sily na politickej scéne vymenili, ale osoby zostali. Netreba zabúdať, kto sú predsedovia dnešných vládnych strán. Keď popularita opozície nerastie, tak výmena lídra môže stranu preferenčne posilniť. Zaujímavú rošádu pripravuje KDH, ktoré chce osobu A vymeniť za osobu B.
Vo voľbách 2006 sme po prvý raz boli svedkami vystriedania stredopravej vlády stredoľavou. Preto sme všetci po voľbách tápali, médiá, analytici i samotná opozícia. Až po tom, čo Smer dokončí jedno regulárne vládne obdobie, až potom lepšie pochopíme politickú situáciu, v ktorej sme teraz. Analytický pohľad hovorí, že všetky dnešné parlamentné strany sa po vládnej skúsenosti dostali späť do parlamentu, len strana Smer s tým skúsenosť nemá. Zrejme sa jej to podarí, ale s akým skóre, v akom rozpoložení a s akými menami, to dnes nevieme. Zloženie tej ďalšej vlády viac povie i o tom, aké opozičné správanie je pre stranu efektívne.
Budúce voľby budú skôr bojom skúsených, v ktorom zvíťazia všetci tí, ktorí budú mať možnosť rokovať za povolebným stolom. Za takýto pragmatický cieľ budú vedieť presvedčivo bojovať len súčasné tváre. Uveriť tým novým, že im pôjde o niečo viac, bude veľmi ťažké. Či ešte niekto očakáva od budúcich volieb viac?
Zloženie budúcej vlády je v rukách pragmatikov. Keď súčasní lídri povýšia pragmatizmus tak vysoko, že nebude možné konzistentne zadefinovať zmysel jednotlivých strán, až vtedy príde čas na novú politiku, ktorú budú reprezentovať nové osoby. Alebo sa ľady pohli? Bude skutočne platiť predvolebné nie spolupráce s konkrétnou stranou i po voľbách? Lídrom politického pragmatizmu na Slovensku bol Dzurinda, tvár boja proti Mečiarovi i vstupenka jeho opätovnej akceptácie. Tri strany jeho vládnych koalícii sa už do parlamentu nevrátili a za jeho vládnutia sa štiepila opozícia tak ako nikdy. Svojim voličom už asi neponúkne nič nové, ale čo, ak je pre nich stelesnením zmierenia sa s politikou. Voličom ukázal priemernosť politiky a tak zreálnil ich očakávania. Už nemusí sľubovať niečo lepšie, už môže ponúkať len svoj štýl a v tom nebude vierolomný. Obávam sa, že len takýto súper bude rovnocenný pre Fica, len kandidát jeho generácie, politik pragmatizmu, do ktorého ľudia nemusia naslepo vkladať nádeje. No v poslednom roku sa líder SDKÚ zo svojho pragmatizmu špirálovito vymotal a častejšie dáva dôraz na hodnoty, zákonnosť a čestnosť. Opozícia dnes rieši ťažkú otázku. Čo má byť alternatívou voči súčasnému predsedovi vlády, nádej alebo súper? Robert Fico si zaslúži súpera. Politická agenda nových impulzov, tvári či ideálov je otázkou azda až ďalšej politickej garnitúry, ktorej čas dozrie vtedy, ak tí „noví“ budú vedieť presne opísať skostnatenosť tej súčasnej.