Čo nám vraví Dubaj
Udalosťou mesiaca november je nesporne finančná kríza emirátu Dubaj. Zhrňme si pár základných faktov. Dubajská vláda oznámila, že žiada šesťmesačné moratórium na 80 až 90 miliárd, ktoré dlhujú štátne podniky Dubai World a Nakheel. Dubaj je súčasťou Spojených arabských emirátov, ale má vlastnú vládnucu dynastiu, vlastné zákony a fakticky ide o suverénny štát. Dynastia al-Maktúm vládne absolútne, zhruba ako keby Dubaj bol veľká rodinná firma.
Výhodou je veľká akcieschopnosť pri rozhodovaní. Slovo šejka Mohameda bin Rašída al-Maktúm je prakticky zákonom, takže pokiaľ si nejaký projekt získa jeho srdce, má okamžite zelenú. Pred časom sa rozhodol, že z Dubaja vytvorí veľké finančné centrum s ekonomicky liberálnym prostredím podľa vzoru Singapuru. Išlo o pomerne rozumnú voľbu, pretože Dubaj nemá veľké zásoby ropy (ťažba tvorí len asi 5–6 percent HDP.)
Problém bol v proporciách zamýšľaného projektu. Dubaj má iba 1,5 milióna obyvateľov, z toho len 20 percent pôvodných, zvyšok sú zahraniční robotníci, odborníci a manažéri. HDP sa odhaduje na 48 miliárd dolárov v roku 2009. Na porovnanie, Česká republika bude mať v roku 2009 HDP vo výške okolo 208 miliárd dolárov – Dubaj je teda naozaj malá ekonomika!
A táto malá ekonomika si na seba vzala ohromné dlhy – na ohromné projekty. Najvyššie budovy na svete (Burdž Dubaj), podmorský hotel, najvyšší hotel na svete, lyžiarsku halu, projekt viacerých umelých obytných ostrovov s luxusnými vilami… atď.
Bohužiaľ plán spraviť z Dubaja skutočne seriózne finančné centrum nevyšiel. Dopyt po finančných centrách zatiaľ uspokojujú tradičné lokality v západnej Európe, USA, v Hongkongu a v spomínanom Singapure. Dubaj sa zatiaľ bohužiaľ zapísal do povedomia skôr ako domicil podivných firiem typu All Property Investments.
Ani realitné investície nevychádzajú dobre. Bohatých snobov ako David Beckham zrejme nie je na svete dosť, aby dokázali osídliť nezmyselné „luxusné“ vily na umelých ostrovoch, kde chýba akékoľvek rozumné zázemie a ktoré sú z urbanistického hľadiska fiaskom.
Dubajské štátne (respektíve panovníkom vlastnené) developerské spoločnosti Nakheel a Dubai World sa ocitajú na suchu. Celkový dubajský dlh môže predstavovať 100 miliárd dolárov, teda dvojnásobok HDP. Asi polovicu tohto dlhu vlastnia britské banky, takže neprekvapí, že v londýnskej City vzbudila správa o platobných problémoch Dubaja paniku. Zvyšok pripadá prevažne na Európu, expozícia amerických bánk na dubajské riziko je údajne malá.
Ako sa bude problém ďalej vyvíjať? Dubaj má suverénny fond v hodnote asi 15 miliárd dolárov, teda málo. Naproti tomu Abú Zabí, najbohatší z emirátov, ktorý má značné ropné rezervy, vlastní vo svojom suverénnom fonde viac než 650 miliárd dolárov. „Keby ich to trápilo,“ uvádza analytik John Mauldin, "mohli by napísať malý šek a problém by zmizol. Ale zdá sa, že to urobiť nechcú, alebo aspoň nie hneď.“ Veľa záleží na vzťahu panovníckych rodín oboch emirátov – rovnako téma, o ktorej sa skôr špekuluje. Údajne nie sú príliš dobré.
Svetové trhy reagovali veľmi nervózne nielen pre dubajské dlhy v európskych bankách. Podľa niektorých názorov môže ísť o špičku ľadovca, o signál ďalších problémov v najrôznejších nečakaných kútoch sveta. Opäť sa prejavil typický krízový jav: keď hrozia problémy, idú hore ceny bezpečných aktív (napr. amerických štátnych dlhopisov a zlata) a klesajú ceny rizikových investícií – čo sú všetky akcie a väčšina nehnuteľností, predovšetkým v tzv. emerging markets.
Dubajská vláda teraz zvaľuje zodpovednosť na investorov: veď predsa mali vedieť, že štátny podnik nie je to isté čo štát. Je to užitočná informácia – teraz vieme, kam radšej nikdy neinvestovať.
