Papandreovo dedičstvo
Dominantou uplynulého týždňa vo financiách bola dramatická gradácia udalostí v Grécku. Zdá sa, že táto krajina sa nezaobíde bez asistencie zo strany EÚ a MMF. Peňazí v pokladnici je sotva na mesiac a pravdepodobnosť platobnej neschopnosti prudko vzrástla. Vláda musí nevyhnutne predať v najbližšom čase dlhopisy za minimálne 20 miliárd eur. Chuť kupovať grécke dlhopisy však na svetových trhoch rapídne klesá.
Grécka finančná kríza má dve dimenzie. Prvou je dlhodobo zúfalo zlá rozpočtová politika. Naštartoval ju bývalý premiér Andreas Papandreu (v úrade 1981 – 1989 a 1993 – 1996). Hoci profesiou ekonóm, na čele vlády sledoval politiku bezohľadného míňania.
Papandreu ako profesor ekonómie vedel, že robí zlú politiku. No populistická túžba po moci prevážila. Hospodárska politika gréckych socialistov pracovala s verejnými financiami ako so straníckou kasičkou, ktorú možno neobmedzene a beztrestne používať na financovanie permanentnej predvolebnej kampane. Socialisti zistili, že tvorba nových pracovných miest v štátnej správe na úkor súkromného sektora vytvára voličov závislých od vlády, a teda z podstaty veci ľavicovo orientovaných.
Rast verejného sektora postupne ,,luxoval" zamestnanosť v súkromnom. Kariérnym snom gréckych študentov sa stal odchod do zahraničia (tí schopnejší) alebo do štátnych služieb (ostatní). Súkromný sektor, z ktorého štát pochopiteľne žije, dlhodobo živoril. Konkurencieschopnosť ekonomiky bola založená na turizme, olivách, citrusových plodoch a výrobkoch s nízkou pridanou hodnotou. Takáto ekonomika nemôže uniesť bremeno tvrdej meny.
Objektívne treba povedať, že grécka ,,pravica" dokonale napodobnila praktiky miestnych socialistov s tým rozdielom, že ešte o niečo viac klamala, ale hlavnú vinu nesie Papandreu starší.
Ešte v roku 1980 bolo grécke zadlženie iba 21 percent HDP. V roku 1984 to bolo už 41 percent, teda asi toľko, koľko bude dlhovať Česká republika koncom roku 2010, a keď v roku 1996 zomrel, odkázal dlh vo výške 112 percent HDP. Jeho syn Jorgos teraz rieši zdedené bremeno.
Grécko by však malo problémy aj s rozumnejšou rozpočtovou politikou. Prijatie eura v roku 2001 malo totiž nasledujúce dôsledky: zníženie úrokových sadzieb povzbudilo tvorbu úverov (a zároveň mimochodom zlacnilo a uľahčilo tiež vládne zadlžovanie). Nadmerná tvorba úverov viedla k rastu niektorých cien a najmä miezd – konkurencieschopnosť Grécka, aj tak slabá, sa ešte zhoršila. Svetová recesia v roku 2009 mala za následok koniec gréckej úverovej bubliny a všeobecné zhoršenie ekonomických ukazovateľov. Zhoršenie situácie viedlo k poklesu záujmu o grécke dlhopisy, čo viedlo ku gradácii až na súčasnú úroveň.
Grécka kríza bola teda spôsobená príliš nízkymi sadzbami a nie príliš dobrou povesťou ekonomiky. Menová politika aplikovaná Európskou centrálnou bankou nebola pre Grécko vhodná. Aj bez krízy verejných financií by teda Grécko bolo v zlej situácii pre nadhodnotenú menu. Devalvácia totiž v podobných prípadoch môže byť vhodným riešením. Pomohla radu iných ekonomík po kríze, počínajúc USA v roku 1934 až po napríklad Rusko v roku 1998.
Prísľub pomoci trocha zmiernil paniku na dlhopisových trhoch. To však nie je riešenie, iba odsun bankrotu o niekoľko mesiacov. Grécka finančná odysea sa ešte nekončí.