Sezóna opravárov
Blížia sa voľby a nejeden volič ich chápe ako príležitosť naprávať. Vylepšovať a opravovať. Niekedy aj to, čo nebolo pokazené. Demokracia to totiž umožňuje. Toto nekonečné korigovanie. Veď preto ju vymysleli: aby sa človek necítil vlečený osudom, ktorý mu vymerali obyvatelia Olympu.
Demokraciu teda vymysleli preto, aby jednotlivec mohol mať pocit, že svoje osobné šťastie má vo vlastných rukách. Aj Albert Camus povedal čosi také, že šťastie je vec rozhodnutia.
Keď nás bolí zub, asi sotva sme šťastní. Môžeme sa však rozhodnúť, že pôjdeme k zubárovi. Mnohí sa však rozhodnú inak. Rozhodnú sa vydržať a bolesť si nevšímať. Jednoducho len preto, lebo majú strach z lekára a jeho záhadných a chladných nástrojov. Bolesť skrátka potláčajú, zapierajú, zametajú ju pod koberec. Zo všetkých síl sa tvária, akoby nejestvovala. A snažia sa byť šťastní nasilu. Lebo veď šťastie je vec rozhodnutia. Lenže oni si myslia, že aj úsilia.
No a kým si namýšľajú, že bolesť úspešne odsunuli na vedľajšiu koľaj, zatiaľ sa z nej stane sila, ktorá z pozadia bude ovplyvňovať každý čin, každú myšlienku. Potláčaná bolesť vnucuje svojej obeti rôzne bujné predstavy. Napríklad: Všetci ľudia sú podlí. Svet je neznesiteľný. Tmavovlasí muži sú podlejší ako svetlovlasí.
Ak vo voľbách zvíťazia títo, národ bude nešťastný. Ak národ nebude šťastný, nebudem šťastný ani ja.
Hermann Hesse v jednej zo svojich pozoruhodných úvah v roku 1919 frustrovanej nemeckej mládeži odkázal niečo v tom zmysle, aby si dávala pozor na tých, čo sa hlasito púšťajú do opravovania sveta, lebo ich vôbec netrápi osud ľudstva, ale možno len nejaký banálny telesný či citový problém.
Istá budhistická mníška povedala: všetko je v poriadku a v poriadku je aj to, čo nie je v poriadku. Fatalistický postoj, povzdychol by si našinec. Áno, ale: často chceme svet okolo seba naprávať a opravovať len preto, lebo sa nevieme vyrovnať s niečím, čo je len v nás. Zabúdame na to, že šťastie má každý vo svojich rukách.
Čiže sa nenachádza niekde vonku, tam, kam možno prísť s francúzskym kľúčom, krompáčom, puškou alebo volebným lístkom. Osobné šťastie nezávisí od rozhodnutí politikov. Alebo si želáme iné ako osobné šťastie? Napríklad obecné? A to je aké? Ako jednotlivec preciťuje obecné šťastie?
V demokratických voľbách opravári volia opravárov. Znepokojujúce. Kde je priveľa opravárov, tam nebude mať kto upratať rozrytú ulicu. Nuž, riziko demokracie. Priveľa opravárov znamená priveľa ruchu a primálo príležitostí zamýšľať sa. Rýchlo dôjde k úrazu. A najhoršie je, že hoci každý z takýchto opravárov si myslí, že rieši svetový problém, nevie si poradiť ani len s tou drobnou bolesťou, ktorú v sebe potláča. Preto pozor na nich. Najmä keď prichádza ich sezóna. Ale pozor aj na tých, ktorí ukazujú, na koho si treba dávať pozor.