Volebná dospelosť
Neuveriteľné. Je to už dvadsať rokov. Prvé slobodné voľby. Znelo to vtedy tak hrdo (akokoľvek ťažko sa tomu dnes verí). Učili sme sa obsah pojmov – rovné, tajné, priame voľby. Neboli to moje prvé voľby. Mala som "česť" zažiť aj tie predtým.
Tiež mali rovnako veľkolepé prívlastky, len realita bola iná. Účasť bývala 99,9 %. Inštrukcie z domu boli: „Určite tam nezabudni ísť. A nerob blbosti. Nič neškrtaj. Za plentu nelez. Konečne si sa dostala na vysokú školu…“ Voľby v roku 1990 boli zrazu úplne iné. Mali byť bodkou za novembrom. Potvrdiť, že to, čo sa posledného pol roka dialo, bolo „naozaj“. Dovŕšiť ZMENU.
Študenti, ktorí sa začiatkom januára vrátili do škôl, boli až do volieb v štrajkovej pohotovosti. Pre ľudí boli lakmusovým papierikom. Že sa veci dejú tak, ako sa majú. Že sa ich nesnaží niekto podviesť. Že kráčame naozaj k demokracii. V roku 1990 boli voľby, v ktorých sme po prvý raz naozaj volili. Rozhodovanie bolo jednoduché, To, „proti čomu“ sme volili, bolo jasné a ešte vo veľmi čerstvej pamäti.
Odvtedy sme zažili rôzne voľby. Ukázalo sa, že samotný volebný systém ešte náš spôsob myslenia nezmení. Reálny každodenný život a voľby sa nám dodnes v myslení úplne neprepojili. Väčšina z nás voľby chápe ako voľbu „miss sympatie“.
Najlepšie nám voľby išli vtedy, keď znovu vznikol „nepriateľ“.
Niekto, kto začal ohrozovať nás samotných. Kedy sa nám (i pri našich „znížených kritériách“) začal pri pohľade na politikov dvíhať žalúdok. Kedy sme sa za hranicami hanbili priznať, že sme zo Slovenska. Vtedy sme opäť všetci nakráčali k urnám a urobili ZMENU.
Dvadsať rokov je doba, za ktorú by sme už mali ako voliči dospieť. Pochopiť, že už nikdy nebudeme mať taký jednoznačný pocit „správnej voľby“ ako v roku 1990. Že naša voľba by mala byť racionálna a okrem osobnej inklinácie k politickému smerovaniu (doprava či doľava) by mala reagovať aj na skúsenosti s konkrétnymi politikmi, ktorí dané smerovanie reprezentujú. Drvivá väčšina strán a politikov, ktorí sa o naše hlasy tento týždeň uchádzajú, už mali možnosť vládnuť.
Zažili sme, ako sa správajú, keď sú pri moci. Zvyčajne sme schopní pochopiť, že s človekom z nášho blízkeho okolia, ktorý sa stal „niekým“ a „dostal pocit“, nie je niečo v poriadku a dávame si naňho pozor. Skúsme túto schopnosť používať aj pri voľbách.
Priznám sa, že nik z ľudí, ktorí sa teraz uchádzajú o môj hlas, nespĺňajú na sto percent moje osobné kritériá. A ako to už v živote chodí, za chyby sa viac hnevám na tých, ktorí sú mi bližšie, ako na tých, od ktorých som nič dobré nečakala.
Tvrdím síce, že už by sme nemali voliť „proti niekomu“. Že máme byť volebne dospelí. Napriek tomu bude aj v týchto voľbách prítomný NEPRIATEĽ. Podobný tomu, ktorý mátal voličov v Česku.
Sú ním politici, ktorým vlastná dôležitosť prerástla cez hlavu. Vďaka nim zvíťazili v našej spoločnosti arogancia, vulgárnosť a znásilňovanie vecí verejných. Netreba špeciálny lakmusový papier na jeho odhalenie. Treba však našu „dospelú“ volebnú účasť. Treba ZMENU.