Rež a rúb! Až do krvi?
Európu obchádza strašidlo – strašidlo Grécka. Českej pravici pomohlo vyhrať voľby, hoci český verejný dlh patrí k najnižším v EÚ a hoci najrýchlejšie rástol za vlády tej istej pravice. No grécke mátožidlo používajú ako dôvod drasticky osekať sociálny štát vlády po celej Európe – pozri výsledky nedávneho summitu G20.
Iróniou je, že hlasy proti prílišným škrtom dnes znejú najmä zo strany Ameriky. Sčasti preto, že v dôsledku nerozvinutého sociálneho systému je prudký nárast nezamestnanosti najpálčivejším problémom práve pre Obamovu administratívu. Voľby do Kongresu sa blížia a žgrlošenie krajín „sociálnej“ EÚ sa nepochybne podpíše aj na výkone americkej ekonomiky. „Starý kontinent“ však touto politikou podpiľuje konár najmä sám pod sebou.
Keď má finančný problém jedna rodina, musí šetriť. Ako je však známe od tridsiatych rokov, štát musí, naopak, míňať – funguje totiž skôr ako banka: deficitnými výdavkami dnes stimuluje ekonomiku, aby zajtra za to získal zvýšené daňové príjmy.
Tejto keynesiánskej politike sa nedávno podaril priam historický kúsok: dosiahnuť hospodársky obrat zoči-voči možno najväčšej finančnej kataklizme za posledných sto rokov.
Teraz sa však, mávajúc strašiakom Grécka, mnohé európske krajiny rozhodli ponechať potácajúcu sa ekonomiku svojmu osudu a v mene splácania dlhu škrtať v rozpočte. Napriek tomu, že finančné trhy sa po nasýtení stredozemskou krajinou nijako krvilačne netvária.
Zato sa na Európu znáša prízrak – prízrak dvojitej recesie. Z histórie dobre vieme, čo znamená predčasný obrat k štátnemu šetreniu. Keď sa americkému prezidentovi F. D. Rooseveltovi pomocou keynesiánskej politiky podarilo dostať hospodárstvo ako-tak na nohy, v roku 1937 zrazu prudko zmenil kurz a vrátil sa k snahe o vyrovnaný rozpočet. Nuž a tak, ako urobil obrat on, urobila ho následne aj ekonomika. Smerom ku dnu.
Roosevelt si chybu neskôr priznal. Prečo sa ju teda európske krajiny chystajú zopakovať? Čiastočne za to môže neoliberálna ideológia. Po kríze, ktorú spôsobila, a po obrovských štátnych záchranných balíkoch by síce mala byť chvíľu pokorne ticho – ale tak to s náboženskými vierami nefunguje.
Pod ideológiou je však realita. Kríza udrela na ekonomiku ako celok, zasiahla chudobných i bohatých. Ale rozdiely medzi nimi tým nezmizli. Zároveň s procesom obnovy teraz prebieha ešte jeden: snaha zmeniť rovnováhu síl – v duchu hesla, že je „škoda premárniť dobrú krízu“.
Keď sa osekajú sociálne funkcie štátu, oslabí to vrstvy, ktoré sú na ne najviac odkázané. Čím menej môžu čakať od štátu, tým viac sa musia spoliehať na trh. Lenže kým v štáte platí „jeden občan – jeden hlas“, na trhu má najviac hlasov ten, kto má najviac peňazí. A ten aj vyhráva.
Je možné, že sme po zlatom veku kapitalizmu (1945 – 1974) práve zažili koniec veku strieborného (1974 – 2008) a že mnohé vymoženosti si v budúcnosti nebudú môcť dovoliť ani bohaté krajiny. To by však mohlo mať rovnomerný dosah na všetky vrstvy a triedy.
Tlak okamžite splácať dlh – nie vyššími daňami na dobre platených, ale nižšími výdavkami na zle platených – znamená snahu zmeniť pomer síl medzi nimi. Kapitálové vrstvy EÚ sa zrejme rozhodli, že tento pokus aj za riziko ďalšieho prepadu stojí. Politické dôsledky si však možno radšej ani nepredstavujme. Nad Európou sa vznáša duch – duch prezidenta Roosevelta. A krúti hlavou a trhá si vlasy.