Daň z tmy
Iste poznáte bradatý vtip o roztržitom profesorovi, ktorý uprostred noci na ulici hľadá pod pouličnou lampou stratené okuliare. Okoloidúci priateľ mu začne s hľadaním pomáhať a po istej chvíli, keď už je mu to čudné, opýta sa: "A určite si ich stratil tu?" "Ale nie," odvetí profesor a mávne rukou do šera, "bolo to tam v parku." "A prečo ich teda hľadáš tu a nie tam?" opýta sa priateľ prekvapene. "No, takto ich predsa skôr nájdem – veď tu je svetlo a tam tma!"
Médiami nedávno preletela správa, že takmer dve tretiny Slovákov si želajú znížiť súčasné daňové a odvodové bremeno. Nemožno sa čudovať – ľudia na Slovensku majú skutočne málo peňazí, čo ich často núti zarábať si v dvoch-troch povolaniach naraz. A vzhľadom na to, že reflektor médií už roky upriamuje ich pozornosť na dane a odvody, nie je nijakým prekvapením, že tak ako onen profesor aj oni hľadajú riešenie tam, kde je najviac svetla. Skutočná pravda tak zostáva skrytá v tme.
Iná informácia, ktorá zhodou okolností tiež nedávno verejne zaznela, totiž hovorí jasnou rečou. Celkové zaťaženie z daní a odvodov bolo v roku 2008 na Slovensku tretie najnižšie v Európskej únii (údaje európskeho štatistického úradu Eurostat). Nižšie je už len v Rumunsku a v Lotyšsku. Čo nie sú ani na východoeurópske pomery krajiny známe extra vysokou životnou úrovňou.
Ľudia na Slovensku majú málo peňazí – to je fakt. Ale že za to môžu vysoké dane a odvody – to je nezmysel. Aká je skutočnosť?
Problémom sú po prvé nízke platy. Rast miezd u nás po veľmi dlhé obdobie zaostával za rastom produktivity práce. Kým držia mzdy s produktivitou práce krok, krajina sa vyvíja rovnomerne – podiel práce a kapitálu na celkovom ekonomickom „koláči“ zostáva rovnaký. V západných krajinách to skutočne celé desaťročia platilo. U nás po novembri 1989 však nie.
Podiel práce na celkovom národnom príjme teda na Slovensku klesá a podiel kapitálu stúpa. Akoby to však nestačilo, aj ich zdaňovanie je nerovnomerné. Ako totiž uvádzajú už spomínané štatistiky Eurostatu, kým celkové zaťaženie tvorí 29,1 percenta HDP, zdanenie práce je 33,5 percenta. Pracujúci ľudia teda nesú vyššie, než priemerné bremeno – a zákonite, dane na kapitál sú zase podpriemerné.
Navyše sa u nás dôchodky a zdravotníctvo financujú nie zo štátneho rozpočtu, ale zo „sociálneho poistenia“ – inými slovami, z odvodov. A tie, na rozdiel od daní, majú svoj strop. Preto sú výrazne regresívne, nespravodlivé: ľuďom, ktorí zarábajú pomerne málo, „zoberie“ štát výrazne väčšiu časť ich príjmu, ako tým, ktorí zarábajú veľa. To sa samozrejme vhodne dopĺňa s tzv. „rovnou daňou“, ktorá takisto uvaľuje najväčšie bremeno na tých platcov, ktorí ho najmenej dokážu niesť. Rovnaké percentuálne zaťaženie totiž znamená väčšiu ujmu pre zle platených, ako pre dobre platených. To je fakt známy ekonómii už vyše sto rokov. (Autori našej „daňovej reformy“ zrejme chýbali v škole.)
Ak by sme chceli skutočne nájsť riešenie zlých príjmov obyvateľstva, museli by sme sa prestať báť vykročiť do tmy. Teda, po novom začať deliť príjem medzi prácu a kapitál, obnoviť progresívne dane, zmeniť pomer zaťaženia medzi dobre a zle platenými.
Namiesto toho nám však nová vláda sľubuje nejakú verziu „odvodového bonusu“, ktorý síce žiadny z týchto problémov nevyrieši – ale zato aspoň zlikviduje zvyšok existujúceho štátneho dôchodkového systému.
Tadiaľto cesta nevedie. Pod touto lampou sa dá naozaj stále len tápať v tej najväčšej tme.