Ostrovy negatívnej deviácie
Táto krajina nie je pre spokojných. Frustrovaných a rezignovaných ľudí je požehnane. Majú pocit, že sú vyradení z lotérie o úspech. Počítajú len mínusy a straty.
V súvislosti s pripravovanými balíčkami úspor bude ich nespokojnosť rásť. Tábor „bežne“ frustrovaných sa rozrastie o podvyživených zákazníkov, nezamestnaných dôchodcov, možno prepustených úradníkov.
Sme otupení z jednej i druhej strany. Otrávení večným šomraním všetkých, čo by sa chceli mať ešte za svojho života po švajčiarsky a súčasne šokovaní krvavými excesmi (na spôsob strelca z Devínskej) zabúdame na novodobé skupiny výrazne frustrovaných.
Stovky akože futbalových fanúšikov kričia do ulíc svoju naštvanosť. Slovná a fyzická agresia nie je pre nich nedorozumením, ale programom. Pritom vcelku bezpečne vegetujú na okraji celospoločenského ťaženia proti „profesionálnym“ extrémistom. Neoslavujú históriu alebo čistotu národa, jednoducho neznášajú bezpečne usporiadaný svet. Koniec ligovej sezóny alebo kamerový systém na štadiónoch neznamená, že títo ľudia sa so svojou vnútorne zakorenenou agresivitou niekam vyparia alebo zreinkarnujú na bezpečných členov systému.
Ďalšou pozoruhodnou skupinou sú internetoví diskutéri. Namiesto čiernych šatiek sa skrývajú za nickmi a frajersky plávajú prostredím virtuálnej anarchie. Nemôžu byť absolútne chudobní, majú aspoň svoje pripojenie k sieti. Je im na vracanie z racionálnych argumentov. Milujú sprisahania, nenávidia rovnako samozrejme, ako si otvárajú nové internetové okná. Uletené prezývky vytvárajú zdanie neškodnej, hoci mierne závisláckej hry. Za nickom nie je nik, ale konkrétny živý človek. Hádam slušne žije a po večeroch neslušne uráža. Tento rozpor nemôže byť v poriadku.
Potom sú tu skupiny rezignovaných, a nielen z radov stratených generácií. Ušli do reálnej alebo vnútornej emigrácie. Neodišli do sveta, aby si užili mobilitu pracovnej sily a ochutnali multikultúrne podnety. Odišli znechutení až toxicky otrávení domovskou krajinou. Emigranti do vlastného súkromia ignorujú voľby a spoločenskú angažovanosť. Politici vždy rýchlo zabudnú, aké počty voličov stoja za ich mocou. Najvážnejším dôvodom voličskej lenivosti pritom nikdy nie je pekné počasie alebo práce v záhradke.
Tieto podoby frustrácie si zaslúžia pozornosť väčšiu ako ideologické súboje, ktoré sú vlastne bezpečnou a kultúrnou hrou o metodiku cesty. Skutočne frustrovaní nestoja trpezlivo v rade na rozumné odpovede. Konfrontácia s touto agresivitou si žiada viac odvahy ako polemiky intelektuálskych skupín.
Zásoba negatívnej energie v spoločnosti je iná káva ako len prirodzená obava z drahšieho pečiva kvôli vyššej DPH. Táto zmes nespokojnosti a rezignácie je výbušná a pritom málo reflektovaná. Slovenská spoločnosť nemôže zaradiť vyšší rýchlostný stupeň bez toho, aby sa poohliadla po tých, čo sa nestotožnili s nastaveným tempom úspechu. Je najvyšší čas odkryť ilúziu o vysokom stupni srdečných a nezištných vzťahov.
Vytrhané sedačky na štadiónoch a vulgarizmy on-line sú viac ako metafory zmätenej súčasnosti. Uvažovať nad príčinami nie je moralizovanie, ale prejav sebazáchovy.