Radičová pred rozhodnutím
Kauzy "hayekovci" a agentúry NADSME potvrdzujú, že Slovensko má prvý raz od roku 1989 slabú premiérku.
Ak po konštatovaní, že vládnutie metódou pokusu a omylu sa musí skončiť, nenasledovalo definovanie jasných pravidiel hry vo vláde a vo vládnej koalícii, ide o priznanie, že Iveta Radičová nemá na presadenie svojich zámerov dostatočnú silu. Faktická nečinnosť SDKÚ počas jej sporov s SaS zase svedčí o tom, že nemá dostatočné zázemie ani vo vlastnej strane, ktorá ju na najvyšší vládny post nominovala a ktorá jej ako volebnej líderke vďačí za hlasy voličov.
Podriadené postavenie určuje Radičovej aj koaličná dohoda, ktorá jej negarantuje ani účasť na rokovaniach Koaličnej rady. Tak sa dostala do pozície „prvej ministerky“. Takáto úloha je však príznačná pre prezidentské režimy. V parlamentnom systéme je premiér šéfom vrcholného orgánu výkonnej moci. Aj preto je nezvyčajné, ak podlieha kolektívnemu orgánu zástupcov politických síl bez toho, aby jeho rozhodnutia mohla ovplyvňovať. Komunikácia s verejnosťou svedčí, že takýto postup ju kompromituje nielen na domácej, ale aj na medzinárodnej scéne.
Radičovej predchodcovia si svoje postavenie uvedomovali. Iba vo dvoch prípadoch sa stranícke špičky pokúšali vytvoriť slabého premiéra. V roku 1991 to bol Vladimír Mečiar, po roku 1998 niečo podobné chceli dosiahnuť politické strany s Mikulášom Dzurindom. Oba pokusy zlyhali a premiéri, z ktorých sa mali stať „prví ministri“ alebo „hovorcovia“ koalície, sa osamostatnili. Dôsledkom bol buď pád vlády, alebo zmena pomeru síl a pravidiel jej fungovania. Napokon aj Jozef Moravčík, ktorý nastúpil ako šéf „osemmesačnej“ vlády, sa veľmi rýchlo stal predsedom DU.
Zdá sa, že spojenie postu premiéra a lídra strany je trendom charakteristickým pre parlamentné režimy. Predseda vlády ako najdôležitejšia tvár strany nesie nielen politickú, ale aj ústavnú zodpovednosť. Preto je rozdelenie najvyššej straníckej a vládnej funkcie štandardné, ak sa šéf strany uspokojí s druhoradou pozíciou a s riadením vnútorného chodu strany. Alebo pokiaľ sa strana chce odpútať od zodpovednosti za dôsledky svojho vládnutia.
V sporných kauzách Radičová prehrala aj vinou systémových faktorov. Ak sa však zo svojich porážok poučí, nemusia byť začiatkom konca jej politickej kariéry. K dispozícii má viacero variantov. Prvým je dohoda s vlastnou stranou, prijatie pozície „prvej ministerky“ a konzultovane kontroverzných krokov s vedením SDKÚ, ktoré ju následne bude podporovať. Je však otázne, či sú na túto dohodu obaja partneri pripravení.
Ako čistá stranícka nominantka sa stane ľahko vymeniteľná, napr. za niekoho, kto by chcel byť silným premiérom. Ak s tým nesúhlasí, musí si budovať vlastnú politickú základňu – či už v rámci strany, alebo mimo nej, naprieč politickým spektrom alebo v dialógu s mimovládnym sektorom. Ak by sa Radičová na niečo podobné odhodlala, mohla by sa stať aspoň neoficiálne piatym členom Koaličnej rady. Inak by tak či tak z postu premiérky musela odísť a pokúsiť sa o návrat na čelo vlády. Ale už ako silná premiérka s imidžom sociálne cítiacej bojovníčky proti korupcii.