Školské nožnice
Názor Ondreja Kaščáka (Pravda, 11. 12. 2010) degraduje medzinárodné hodnotenie študentov PISA bez toho, aby najprv ozrejmil viaceré závažné súvislosti.
Fóbia, ktorá existuje z výsledkov tohto výskumu, sa v Nemecku, ale aj v iných krajinách pretavuje do dôkladne diskutovanej témy. Na Slovensku sa však táto problematika približuje verejnosti veľmi redukovaným spôsobom. Autor komentára potrebnú diskusiu neoživuje, ale ju spochybňovaním zistení PISA zabíja v zárodku. To považujem za veľmi nebezpečné. PISA je totiž dôležitým príspevkom k pochopeniu reprodukcie spoločenských nerovností v súčasnom svete.
K najdôležitejším charakteristikám tohto výskumu patrí, že členské štáty OECD sa nelíšia navzájom len výsledkami dosiahnutými žiakmi, ale aj vzťahom medzi vzdelaním rodičov a zhodnotením vedomostí ich detí. Kým v škandinávskych krajinách je korelácia vzdelania rodičov a detí slabšia, Slovensko a Nemecko patria k štátom, kde má vzdelanie otcov a matiek veľmi silný vplyv na výsledky žiakov v škole aj v testoch PISA.
Medzinárodný výskum opakovane potvrdzuje, že priemerné hodnotenie býva slabšie v spoločnostiach, kde školský systém umožňuje skoré rozdeľovanie žiakov podľa výsledkov. V systémoch, kde sa rozdeľujú už po štvrtom, piatom ročníku, kde existujú osemročné gymnáziá a na štandardných školách jazykové, matematické či iné triedy poskytujúce náročnejšie vzdelanie, je aj výrazne silnejší „osudový“ vplyv vzdelania rodičov na vyhliadky ich ratolestí. Naopak, tam, kde sa nadané deti nevzdelávajú v skleníkoch, ale spoločne s ostatnými do 15–16 rokov (Dánsko) či až do maturity (Švédsko), národný priemer prekvitá.
Nemecko na výsledky PISA reaguje nervozitou, pretože spochybňujú hodnotu tradičnej organizácie jeho vzdelávacieho systému. Naznačujú totiž, že vedie k prehlbovaniu spoločenských nerovností vo vzdelaní, k reprodukcii sociálnych a ekonomických nerovností, ale i k zhoršovaniu národného priemeru. Na rozdiel od hlasov, ktoré O. Kaščák cituje a ktoré chcú skepsu proti globalizácii využiť na spochybnenie potreby reformovať školstvo, v Nemecku existuje aj silná argumentačná oponentúra súčasného vzdelávacieho systému. Zisťovania PISA ako dôležité argumenty nepoužívajú „ponklonkovači“ globalizácie, ale práve vlastenci, ktorým záleží na zlepšení všeobecnej úrovne vzdelania.
Samozrejme, tí, čo PISA nechcú brať vážne a pokúšajú sa ju degradovať alebo ignorovať (na Slovensku veľmi úspešná stratégia), majú záujem na zachovaní súčasného hierarchického modelu vzdelávania, v ktorom existujú lepšie a horšie školy, v ktorom sa deti z „lepších“ rodín nikdy nestretnú so svojimi rovesníkmi „zo spodiny“ a nadaných nezdržiavajú od napredovania ich pomalšie chápaví spolužiaci.
Obmedzovanie počtu osemročných gymnázií vyvoláva odpor medzi vysokomotivovanými rodičmi žiakov týchto škôl a panické označovanie zníženia možnosti výberu školy za obmedzenie občianskych a ľudských práv.
V iných spoločnostiach profesori a docenti odborne objasňujú dôležitosť a dlhodobú prospešnosť nerozdeľovania žiakov podľa úrovne schopností a obhajujú jednotný model základného školstva. Na Slovensku však takéto hlasy pedagógov nepočuť. Hlasu pána Kaščáka sa nedá rozumieť inak ako samoúčelnej rešerši nemeckej diskusie, alebo ako prejavu hovorcu obhajcov osemročných gymnázií. Tí zrejme predpokladajú, že súčasná pravicová vláda, ktorá zjavne verí v blaho spoločenských nerovností, ich bude počúvať pozornejšie ako tá predchádzajúca.