Autokrat Lukašenko sa prerátal
Udalosti sprevádzajúce nedávne prezidentské voľby v Bielorusku už dostali svoj názov - "krvavá nedeľa". Nie ružová či pomarančová, ale farba krvi charakterizuje pokusy Bielorusov na ich tŕnistej ceste z postsovietskej totality k slobode a európskosti.
Mnohí ľudia si oprávnene kladú otázku, ako je vôbec možné, že v priamom dotyku s EÚ je takáto tyrania vôbec možná? Ako je možné, že hlasy voličov sa riadne nesčítavajú (Alexandr Lukašenko si ich tentoraz udelil 80 percent), pred kamerami zahraničných médií brutálne zbijú a uväznia protestujúcich prezidentských kandidátov a predstaviteľov ich volebných štábov (hrozí im až 15 rokov väzenia), že na jeden a dva týždne uvrhnú do žalárov stovky mladých ľudí (študentom hrozí perzekúcia a vyhodenie zo škôl), že poľovačka na kritikov režimu pokračuje?
Európa i celý civilizovaný svet zostali v šoku po Lukašenkovom barbarskom vyčíňaní a náležite reagovali. Tu sa autokrat prerátal. Vianočné a novoročné sviatky nezabránili demokratickým lídrom a inštitúciám jednoznačne odsúdiť jeho avantúry. Na tyranovej volebnej nástenke sú len blahoželania od jeho postsovietskych pragmatických kolegov a kamošov typu Hugo Chávez, Mahmúd Ahmadínedžád a spol.
Pred Európou teraz stojí niekoľko komplikovaných dilem. Lukašenkovi sa počas 16-ročného prezidentovania, sponzorovaného Ruskom, podarilo vytvoriť systém založený na policajno-propagandistickej mašinérii, ktorá účinne likviduje jeho kritikov. Politicky, psychologicky i fyzicky. 55-ročný vládca je stále v dobrej kondícii a túži vládnuť svojmu, občas nevďačnému, ľudu asi ako jeho šesťročný nemanželský syn Koľja túži po hračkách.
Lukašenko sa ako intuitívny hráč naučil pohybovať v medzinárodných vzťahoch a dokonale blufovať.
Jeho balansovanie medzi Ruskom a EÚ, akokoľvek odpudivé a lživé, mu zatiaľ vychádza. Najprv po rokoch izolácie dokopal EÚ drobnými pseudoliberalizačnými krokmi k uvoľneniu sankcií a ekonomickej spolupráci. Koketovaním s EÚ a nedávnou volebnou maškarádou zase dokopal k prehodnoteniu postoja Rusko, ktoré ho pred voľbami začalo gniaviť ostrou kritikou. Prezident Dmitrij Medvedev mu napokon zablahoželal, čím ho na východe legitimizoval a uvoľnil mu ruky pre domáce šafárenie.
Desaťmiliónové Bielorusko teraz testuje silu a zásady EÚ. Jedno je isté – vyčíňanie Lukašenka nezastavia nóty a demarše. Európska diplomacia sa správne prikláňa k novým sankciám, odstraňovaniu cestovných bariér pre bežných občanov, podpore občianskej spoločnosti, študentov a podobne Najakútnejšou však zostáva otázka prepustenia asi 25 politických väzňov, ktorých zdravie a životy sú bezprostredne ohrozené. Je to veľká výzva aj pre jasné postoje a konkrétne projekty slovenskej vlády, mimovládnych organizácií, cirkví, univerzít a ďalších inštitúcií.