Ďalšia Obamova chyba
Obamova administratíva nie je ochotná pochopiť, že demonštrantom v Egypte ide o odchod Husního Mubaraka z akejkoľvek štátnej funkcie. Tento jej postoj bude mať negatívny vplyv na vzťah Egypťanov k Spojeným štátom a ich zahraničnopolitickým prioritám v oblasti po zmene, ktorá skôr či neskôr nastane.
Alternatívou, ktorej by sa USA mali chopiť ako topiaci sa slamky, je podpora Muhammada Baradeja. A to napriek tomu, že na rozdiel od Mubaraka má aj vlastné politické názory nezlučiteľné s doterajšími pozíciami USA a ich spojenca Izraela.
Volanie Bieleho domu po postupnom prechode k demokratickým zmenám v Egypte je nezlučiteľné s jeho neschopnosťou konštatovať, že k týmto zmenám nemôže dôjsť pod vedením doterajšieho prezidenta Mubaraka. Vo svojich prejavoch k situácii v Káhire to zatiaľ nedokázal ani Barack Obama, ani Hillary Clintonová. Veriť, že tento politický dinosaurus sa po vyše tridsiatich rokoch autoritatívnej vlády zmení v demokrata a vyjde v ústrety demonštrantom, z ktorých už vyše 150 jeho armáda postrieľala, je naivné.
Pravda je, žiaľ, taká, že tak ako Zelená revolúcia v Iráne, aj egyptské volanie po demokracii zastihli USA nepripravené. Už po druhý raz počas vlády jednej administratívy nie sú USA schopné postaviť sa na stranu demokratizačného procesu. Napĺňajú sa tým obavy, že Obama je v zahraničnopolitickej oblasti zvlášť slabým prezidentom.
Obamovi nechýba len schopnosť rozhodnúť sa vo chvíli, keď ide o všetko – v otázkach zahraničnej politiky mu chýba aj akákoľvek predvídavosť. Zelená revolúcia v Iráne, kde po prvý raz škaredo prepásol šancu postaviť sa na stranu demonštrantov, keď USA mohli pádom Mahmúda Ahmadínedžáda iba získať, ale aj v Tunisku dávali tušiť, že k podobným pohybom môže dôjsť aj v iných krajinách arabského sveta. Trvanie Obamovej administratívy na zabalzamovaní politickej múmie 82-ročného Mubaraka je dôkazom, že tieto signály zúfalo podcenila.
Pritom v Egypte existuje solídna sekulárna alternatíva k osobe prezidenta Mubaraka – nositeľ Nobelovej ceny Muhammad Baradej. Skutočnosť, že Washington nie je schopný počas celého trvania nepokojov túto alternatívu pomenovať, dáva tušiť, ako veľmi je na ňu nepripravený. A to po všetkých stránkach. V porovnaní s Billom Clintonom nebol Obama schopný dosiahnuť ani len minimálny pokrok v palestínsko-izraelskej otázke.
Diplomatická facka premiéra Benjamina Netanjahua viceprezidentovi Joeovi Bidenovi jasne demonštruje, akú „vážnosť“ má táto americká administratíva v očiach Izraela. Obama tu nedosiahol nič a je pravdepodobné, že Baradej na rozdiel od Mubaraka nevymení svoje mocenské ambície za totálnu rezignáciu voči Izraelu. Nejaký kompromis tu bude nevyhnutný. Prezident USA však vie, že nemá čo ponúknuť, a tak pred akoukoľvek alternatívou voči Mubarakovi zatvára oči.
Je to chyba. V čase, keď na egyptských demonštrantov Mubarakovi vojaci hádžu bomby so slzným plynom made in USA, je súčasná reakcia Obamovej administratívy nedostatočná. Ak teraz nepritlačí na Izrael a neponúkne aj v jeho mene rokovania – a kompromisy – Baradejovi, môže sa stať, že o ne neskôr USA budú musieť prosiť Moslimské bratstvo. O škodách na svojom demokratickom imidži ani nehovoriac.