Nastane koperníkovský obrat?
Za jeden z najzávažnejších dôvodov skvalitnenia slovenských univerzít možno pokladať aj známy fakt, že na českých vysokých školách študuje okolo 20-tisíc mladých ľudí zo Slovenska. To stojí českých daňových poplatníkov 800 miliónov korún. Aj keď je chvályhodné, že mladí Slováci majú ambíciu študovať v zahraničí, zároveň ide o privysoký počet. Dá sa interpretovať skôr ako útek pred domácou mizériou, a nie ako úsilie o dosiahnutie prestížneho vzdelania, čo pri všetkej úcte ani české školstvo neposkytuje.
S finančným zabezpečením to však vyzerá inak ako na Slovensku. Napríklad iba do univerzít v Brne ročne smeruje z eurofondov až 20 miliárd českých korún. A tak sa odchádzanie ľudí v študijnom veku k našim západným susedom pravdepodobne nezmenší, skôr naopak.
Pokiaľ ide o slovenské súvislosti, viaceré názory na skvalitnenie vysokoškolského štúdia sa aj medializovali vrátane blúznenia o spoplatnení jeho dennej formy. Zhoda panuje v redukcii počtu univerzít a zároveň v potrebe ich odlíšenia od vysokých škôl. Ako riešenie sa ponúka odskúšaný humboldtovský ideál univerzity, ktorý hovorí o spojení výučby a výskumu. Univerzita tiež nemá byť iba úzko profesionálne zameraná, ale má mať univerzálnejší charakter ako vysoká škola, k čomu patrí sloboda, politický, morálny a estetický horizont.
K zlepšeniu postavenia univerzít by nesporne prispela takpovediac zmena vlastníctva titulu profesor, ktorý má kľúčový význam pre kvalitu školy. Kým v súčasnosti ho celoživotne (až postživotne, ako hovoria náhrobné kamene) vlastnia osoby, okolo ktorých sa tým krúti celá univerzita, radikálnou zmenou, až koperníkovským obratom by bolo zavedenie profesorských miest patriacich do kompetencie škôl.
Súčasný stav sa dá kritizovať z viacerých hľadísk, napríklad logika chýba ustanoveniu podmienky, že získanie profesorského titulu závisí aj od úspešného vedenia dvoch doktorandov. Neetické je výsledné tajné hlasovanie vedeckej rady, keďže nie všetci jej členovia chápu problematiku, ktorou sa zaoberá uchádzač. Prípadne čím je väčším špecialistom, tým je pravdepodobnejší menší počet kompetentných hlasov. Ako nepodarený vtip treba chápať to, keď sa neúspech na jednej univerzite napraví reparátom na inej, pričom pole pôsobnosti bude celoštátne. Naopak, zavedenie profesorských miest by umožnilo kvalitnejší výber osobností na základe ich odbornosti a zároveň by vygenerovalo aj tridsaťročných profesorov.
Otázka zavedenia profesorských miest súvisí s angloamerickým modelom vysokoškolského vzdelávania, z ktorého bol prevzatý (Bologna) trojstupňový systém (bakalár, magister, doktor). Ako z neho vyplýva, rozhodujúcou kvalifikáciou sa stáva doktorandský stupeň. Zároveň sa prehliada, ako sa tým stáva nadbytočným titul docenta, ktorý však funguje v slovenskom prostredí dokonca až v troch variantoch – vymenovaný, habilitovaný a ako mimoriadny profesor. Malé, ale naše, platí aj pre tituly – JUDr., PhDr., Ing.
Angloamerický model nepozná ani garanta štúdia, ktorý je, naopak, v slovenskom vysokom školstve doslova „posvätnou kravou“. Ak sa napríklad rozhodne zmeniť pôsobisko či nebodaj vážne ochorie, tak vzniknú pre študentov až existenčné problémy.