Mínus pre občanov
Summit Európskej únie, ktorý sa skončil minulý piatok v Bruseli, sa už dnes javí ako prelomový. Nielenže sa načrtli obrysy Európskeho stabilizačného mechanizmu, ktorý by mal nahradiť doterajší fond finančnej stability od roku 2013, ale predovšetkým predstavili tzv. Pakt Euro plus.
Ten vychádza z dvoch základných myšlienok: súčasnú dlhovú krízu predovšetkým spôsobila nedisciplinovanosť vlád. Druhou je mantra konkurencieschopnosti, ktorá sa chápe ako základný rámec pre celé ekonomické uvažovanie. Ak posadíme nemeckú politiku do kontextu týchto dvoch ideí, je hneď jasnejšie, odkiaľ vietor fúka.
Berlín už pred vypuknutím krízy presadil ústavný zákon o vyrovnaných rozpočtoch a dostal sa tak vzhľadom na politiku tzv. fiskálnej konsolidácie do konfliktu so Spojenými štátmi v rámci fóra G20.
A teraz k druhej strane mince. Nemci radi zabúdajú na to, že ich konkurencieschopnosť v posledných rokoch mala podobu cenovej konkurencieschopnosti, ktorú dosiahli najmä mzdovou defláciou. Ich ekonomika rástla prevažne vďaka exportu, pretože domáci dopyt je udusený.
Ide hádam o cestu aj pre ostatné štáty EÚ? Jednoduchá ekonomická logika hovorí, že všetky krajiny akosi nemôžu mať prebytky obchodnej bilancie. Kam bude Nemecko vyvážať, ak všetky štáty napodobnia jeho vzor „konkurencieschopného“ stláčania mzdových nákladov? Taká politika nebezpečne pripomína preteky ku dnu, ktoré nepoznajú víťazov, iba porazených.
Nový pakt by mal kriticky skúmať a zavádzať sankcie v prípade rozpočtových deficitov a deficitov bežného účtu. Nebolo by však múdrejšie kriticky zhodnotiť súčasnú povahu eurozóny ako takej? Nie je to náhodou tak, že práve podoba eurozóny tieto schodky vytvára, resp. k nim prispieva?
Nemecko, ktoré vďaka mzdovej deflácii získalo konkurenčnú výhodu nad štrukturálne slabším južným krídlom EÚ, nazhromaždilo veľké prebytky obchodnej bilancie a bežného účtu, ktoré neskôr „recyklovalo“ práve napríklad nákupom obligácií týchto štátov. Argument, že Berlín záchranou Grécka chránil predovšetkým svoje banky a menej už euro samotné, tak nie je bez logiky.
Pochopiteľne Nemecko premietlo do nového paktu stability tiež návrhy na daňovú harmonizáciu. Prípad Írska s korporátnou daňou vo výške 12,5 percenta je do očí bijúcim príkladom daňového dumpingu. No je tiež pravda, že práve daňová suverenita (prípadne jej zvyšky) bola jednou zo zvyšujúcich oblastí politického boja v rámci národných krajín.
Také zásadné politiky, ako je vývoj miezd vzhľadom na produktivitu práce, reformy dôchodkových systémov či dane, budú podliehať jednotnému usporiadaniu v rámci EÚ. Potom je však na mieste sa spýtať, načo sú vlastne slobodné voľby, ak sa o základných ekonomických krokoch rozhodne bez účasti občanov a navyše sa tento krok technokraticky „neutrálne“ inštitucionalizuje.
Dá sa možno namietnuť, že ekonomická suverenita národného štátu je v ére globálneho kapitalizmu len ilúziou. Nadnárodný kapitál sa viac-menej, na rozdiel od Európskej únie, na demokraciu nehrá.