Sčítanie nedôvery
Dôvera na Slovensku sa nachádza na historickom dne. Len zlomok z nás si myslí, že ľuďom sa dá v zásade dôverovať. Drvivá väčšina predpokladá, že nečestné úmysly a zneužívanie príležitosti sa u nás stali pravidlom.
Je zjavné, že všeobecná nedôvera a pochybnosti o konaní občanov a úradov pre verejný prospech je vodou na mlyn pre tých, ktorí chcú „menší štát“ a čo najmenej verejnej zodpovednosti za životné podmienky obyvateľov. Čím viac sa pochybuje o morálnej bezúhonnosti spoluobčanov, tým sa zmenšuje povedomie vzájomnej zodpovednosti. Solidarita prestáva byť hodnotou a sociálne potreby celých skupín sa môžu ignorovať.
Štatistické a ďalšie zisťovania, založené na priamom opytovaní ľudí, takmer osudovo závisia od dôvery. Moderný občan ich považuje za bežnú súčasť spravovania verejných vecí. No keďže sa do známeho kostýmu anketára či sčítacieho komisára radi preobliekajú aj podvodníci, zárukou bezpečia a dôvery je práve bezúhonnosť inštitúcie, ktorá organizuje zisťovanie a spracováva dáta.
Za posledné desaťročia pribúda počet domácností, ktoré anketárom neotvoria dvere. Súvisí to však viac s neprítomnosťou obyvateľov a neochotou venovať zisťovaniu čas, ako so strachom a nedôverou. Prísľub anonymity údajov, ktorý sa dáva pri ich zbieraní na štatistické a vedecké účely, nie je slovom do vetra. Ide o záväzok rovnako silný ako v prípade lekárov či dôverníkov.
Len samotný Štatistický úrad ročne zisťuje rozličné informácie v desaťtisícoch domácností. Pritom nie je známa jediná sťažnosť na porušenie anonymity. Ľudský faktor v tomto úrade a v ďalších profesionálnych organizáciách nezlyháva, na ich etické kódexy a záväzky sa dá spoľahnúť. S trochou pátosu by preto občania o nich mohli hovoriť ako o oporách spoločenského poriadku. Zvyčajne však o nich nemajú mienku. Nevnímajú ich. Tak ako nevnímame oči či iné orgány, ak sa tešia dobrému zdraviu.
Kampaň, ktorá z rôznych strán špliecha pochybnosti na adresu Štatistického úradu, je ďalší pokus ryžovať z nedôverčivosti slovenskej spoločnosti. Iba málo stačí na oživenie presvedčenia, že to, čo robia úrady, sa môže zneužiť proti ľuďom. Šokujúce je, že sa do tohto podnikania nezapájajú len živnostníci v oblasti paranoje, ale aj predstavitelia verejnej správy.
Ťažko určiť, či týmto truckampaniam ide najmä o spochybnenie údajov, ktoré budú výsledkom sčítania, alebo im prekáža súčasné vedenie Štatistického úradu. Vystúpenie Úradu pre ochranu osobných údajov je však naozaj dôvodom, aby sme o inštitúciách verejnej správy pochybovali. V prvom rade o tomto úrade.
V čase riadneho pripomienkového konania k opatreniam, ktoré konkretizovali údaje zisťované v súčasnom sčítaní, Úrad pre ochranu osobných údajov bol zjavne iného názoru ako dnes. Alebo bol kompletne mimo prevádzky. Štandardné pripomienkové konanie nevyužil a pripomienky neposlal. Jeho prebudenie sa desať hodín pred okamihom sčítania svedčí o jeho čudnej kompetencii alebo o záujme, aby sa sčítanie stalo nehodnoverné.
Súvisí tento počin s politickým zázemím riaditeľa úradu? Nejde tu o záujem, aby dáta napríklad o národnosti stratili hodnovernosť a nedali sa použiť v rozhodovaní o opatreniach verejnej správy?
Je hanba čo i len pomyslieť, že by sa niekto pokúsil pre politické ciele potopiť inštitúciu sčítania. Povedať však, že na čele Úradu pre ochranu osobných údajov stojí človek, ktorý sa pustil do obrovského hazardu s dôverou spoločnosti, nebude osočovaním.