Moc ratingových agentúr
Aktuálne udalosti sú dôkazom moci ratingových agentúr z USA. Agentúry kritizujú plány EÚ na reštrukturalizáciu gréckych dlhov a neprestávajú znižovať rating gréckych a portugalských dlhopisov. Otázkou je, prečo majú americké ratingové agentúry taký veľký vplyv.
Biznis v oblasti ratingu je mimoriadne koncentrovaný. Dominujú v ňom dve spoločnosti z USA – Standard & Poor’s a Moody’s. Jeho podstatou je hodnotenie súkromných i verejných dlžníkov. Súkromné spoločnosti, ktoré emitujú dlhopisy, si za svoj rating platia. Dobrý rating im umožňuje požičiavať si za nízky úrok. V tejto súvislosti neprekvapuje, že v období pred krízou ratingový biznis prekvital a súkromné spoločnosti sa tešili nízkym úrokom. Takýto systém hodnotenia viedol k vzniku dlhových bublín a rokom finančnej eufórie.
V prípade verejných dlžníkov platia za rating veritelia. Hlavnými veriteľmi sú finančné inštitúcie. Z hospodárskeho a politického hľadiska sa vysoko hodnotia tie štáty, ktorých vlády uplatňujú neoliberálnu politiku v prospech korporácií, najmä finančných. V období pred krízou tak dostali mimoriadne dobrý rating štáty presadzujúce finančnú dereguláciu. Žiarivým príkladom je trebárs Írsko.
Vynikajúci rating umožnil krajinám ako Írsko, ale aj Španielsko zadlžovať sa pri veľmi nízkych úrokových sadzbách. To viedlo k hospodárskemu rastu založenému na dlhu. Úroveň súkromného a zahraničného zadlženia vystrelila do závratných výšok. Deficity obchodnej bilancie a bežného účtu presiahli v Španielsku, Grécku a Portugalsku kritickú mieru. To však ratingovým agentúram neprekážalo… až kým neprišla kríza.
Helénska republika predstavovala ľahkú korisť – predtým manipulovala štatistiky verejného zadlženia, jej schopnosť financovať svoj verejný dlh bola závislá od prílevov zahraničného kapitálu, a mala sociálno-demokratickú vládu. To isté platilo pre Portugalsko, ktoré rovnako utrpelo systematické znižovanie svojho ratingu.
Klesajúci rating má dramatické následky. Sťažuje a zdražuje zadlžovanie. Nízky rating a rastúce úrokové sadzby donútili Grécko, Írsko a Portugalsko uchádzať sa o pomoc z EÚ a Medzinárodného menového fondu. EÚ a MMF na oplátku požadujú zavedenie úsporných opatrení, ktoré majú obnoviť „dôveru finančných trhov“, čiže bánk, poisťovní a pod. Úverové programy EÚ a MMF a skupovanie dlhopisov Európskou centrálnou bankou umožnili súkromným finančným inštitúciám zbaviť sa dlhopisov mimoriadne zadlžených krajín. Súkromných veriteľov postupne nahradili veritelia verejní. Riziko sa tak presunulo na verejné inštitúcie.
S troškou pomoci svojich kolegov (ratingových agentúr) sa bankám a ostatným finančným inštitúciám podarilo dostať, čo chceli: vyššie úrokové sadzby, presun rizika na verejné inštitúcie, neoliberálnu politiku škrtov.
Z hľadiska konkurencie medzi USA a eurozónou o pozíciu medzinárodnej rezervnej meny, problémy eura nemusia byť nevyhnutne zlou správou pre finančné záujmy v USA. Spojené štáty čelia ťažkej dlhovej kríze a vyhrotenej politickej situácii vzhľadom na rozpočtovú politiku a zvýšenie stropu pre verejný dlh. Pozícia dolára ako dominantnej meny sa tak pochopiteľne naštrbila. Upriamenie pozornosti na problémy eurozóny odpútava pozornosť od problémov USA. A to je geopolitická stránka pôsobenia ratingových agentúr.
Ratingové agentúry súčasnú krízu nespôsobili, ale určite ju zhoršujú. Svoju moc získali vďaka špecifickému vývoju finančných trhov a regulácií. Nadišiel čas ratingové agentúry obrať o moc, ktorú nadobudli. Európska centrálna banka by mohla získať manévrovací priestor tak, že sa odpúta od hodnotení ratingových agentúr. Aktuálne je totiž situácia taká, že ak sa chcú banky refinancovať z ECB, musia vložiť cenné papiere s určitým ratingom. Bolo by však lepšie, keby tento rating určovala samotná ECB, nie súkromné ratingové agentúry. To by znížilo ich vplyv.
Z dlhodobejšieho hľadiska by sa finančné systémy mali sústrediť omnoho viac na bankovníctvo a byť podriadené dôslednejšej verejnej kontrole. Skrotenie ratingových agentúr krízu nevyrieši, ale mohlo by prispieť k vytvoreniu politických možností.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.