Pravda je vo víne
Kto sleduje diskusiu o tom, či má ostať zachovaná súčasná nulová sadzba na tiché vína, mohol si všimnúť určitú zmenu v tóne a argumentácií zástancov tejto dane. Debata sa stáva iracionálnou, menej sa hovorí o príjmoch pre štátny rozpočet, viac o akejsi imaginárnej spravodlivosti. Až tak veľmi to neprekvapuje, lebo dialógu navrhovateľa dane - ministerstva financií a jej odporcov od začiatku chýbal vecný prístup.
Pripravovali sme sa na debatu o číslach. Možno sú naše odhady očakávaných daňových únikov privysoké, ale aké má ministerstvo? O koľko percent sa zvýši dovoz formou nezdanených nákupov v susedných štátoch? Zvýšené náklady domácich výrobcov vieme spočítať pomerne presne, pred rokom 2002 sme ich platili. Ale aké budú náklady štátu na správu a kontrolu výberu spotrebnej dane?
Priebeh diskusií na pôde ministerstva však naznačuje veľmi neradostnú možnosť, že tieto a podobne dôležité otázky si tam nik nepoložil.
Analýzy ministerstva pôdohospodárstva zase ukazujú, že príjem pre štát zo zdanenia tichého vína vychádza rádovo o jednu nulu nižší, ako predpokladá rezort financií. A to bez započítania nákladov štátu. Potvrdzujú to, čo hovoria vinári už dávno: zdaňovať tiché vína nemá význam, viac sa na tom prerobí ako vyberie.
Namiesto serióznych analýz sa začína argumentovať mystifikáciami. Roman Spišák, člen Dozornej rady St. Nicolaus, sa cez stránky Pravdy (Úrad vlády chce drahší lieh, 20. 7.) pýtal vinárov, ako platia daň z pridanej hodnoty, keď namietajú proti povinnosti kalibrovať nádoby. Odpoveď je jednoduchá: podľa fakturačnej ceny. Kalibrované nádoby v sklade k tomu potrebujú ako voltmeter alebo logaritmické pravítko.
Očakávaný prínos do štátneho rozpočtu sa získal jednoduchým vynásobením celoročnej priemernej spotreby navrhovanou sadzbou dane. Pokles výroby? Asi nenastane. Nákupná turistika? Žiadna, Slováci to nezvyknú. Náklady štátu? Nulové. Výber dane? Bude stopercentný, veď máme asi 25-tisíc majiteľov vinohradov, určite sa všetci prihlásia. Že je to nezmysel? To je tiež pravda, no inakšou metodikou sa k predpokladom ministerstva financií dopracovať nedá.
Preto sa dnes menej hovorí o fiskálnych dôsledkoch spotrebnej dane na tiché vína a viac sa argumentuje „spravodlivosťou“, či dokonca potrebou zabrániť presunom spotreby alkoholu smerom k vínu. Tento argument je v súvislosti so štruktúrou slovenského pitia až perverzný.
Ročne vypijeme na hlavu okolo 9 litrov čistého alkoholu, čím sa zaraďujeme vo svetovom rebríčku veľmi, veľmi vysoko. Iba malá časť z toho – 1,4 litra pripadá na alkohol obsiahnutý vo víne. Spotreba vína na Slovensku je hlboko pod európskym priemerom. Štáty s vyšším podielom vína na celkovej spotrebe alkoholu majú dlhodobo menej problémov s alkoholizmom ako krajiny, kde sa preferuje „tvrdé“. Naozaj má za týchto podmienok vláda motivovať občanov k vyššej spotrebe destilátov?
Výroba jedného litra alkoholu vo víne stojí vinára približne 9 eur nákladov a na výrobu 100 alebo 100-tisíc litrov potrebuje stále rovnaký čas – rok. Liter liehu sa dá priemyselným spôsobom získať za zlomok tohto času a ceny. Pri takto hlbokej rozdielnosti podmienok by rovnosť daňových sadzieb bola všetkým, len nie spravodlivou.
Koncepciu „rovnej spravodlivosti“ popiera aj existencia osobitnej sadzby dane na šumivé vína. Principiálny dôvod pre ňu neexistuje. Od tichých sa šumivé neodlišujú obsahom alkoholu, ale prítomnosťou CO2.
Ak sa rozhodneme ignorovať skúsenosť všetkých štátov EÚ, ktoré pestujú vinič a ktoré daň na tiché vína vôbec nezavádzali, alebo už zrušili, budeme tým dokazovať, že sme zo všetkých najmúdrejší? Skôr najhlúpejší.