V Zemanových šľapajach
Bývalý český premiér a do minulého roku aj predseda sociálnej demokracie Jiří Paroubek priznal, že na jeseň chystá vznik novej strany, ktorá bude naľavo od stredu.
Nie je pritom vylúčené, že na svoje účely využije Českú stranu národne socialistickú (ČSNS 2005), ktorá je nositeľkou viac ako storočnej tradície (jej najznámejším predstaviteľom bol napr. prezident E. Beneš) a ktorá pod rôznymi názvami a s rôznou silou prečkala až dodnes.
Paroubkovi sa vzápätí vysmial jeho predchodca na čele vlády i ČSSD Miloš Zeman. Vraj Paroubek nie je osobnosť a jeho strana pohorí. Pritom Strana práv občanov – Zemanovci, ktorú najznámejší dôchodca z Vysočiny inicioval a s pomocou ktorej by rád v priamej voľbe kandidoval za prezidenta republiky, rovnako živorí v nekonečnom mimoparlamentnom rybníku.
Nie je to však tak, že silné osobnosti dokážu prežiť aj porážku a „chudobné“ roky vo svojich domovských stranách a že nepotrebujú zakladať trucpodniky? Lenže Zemana i Paroubka vždy ovládala samoľúbosť, nikdy sa nedokázali zaradiť medzi mnohých, ako sa napríklad podarilo expremiérovi a niekdajšiemu európskemu komisárovi Vladimírovi Špidlovi. Než byť piatym vo veľkej strane, budem radšej prvý v zoskupení novom, neznámom a slabom, hovoria si zrejme obaja.
Nič to pritom nemení na zásluhách a schopnostiach tejto rozkmotrenej dvojice. Zeman nemal konkurenciu v písaní politických programov, Paroubek sa preslávil ako zdatný stratég a odhodlaný vojvodca. Každý z nich vo svojej dobe pozdvihol ČSSD od dna. Odtiaľ pravdepodobne pramení ich dojem, že na čo siahnu, to sa im podarí. Zabúdajú však, že k úspechu je potrebná aj silná značka, ku ktorej majú ľudia dôveru. O takú sa teraz nemôže oprieť ani jeden, napriek tomu, že národní socialisti do roku 1948 patrili k oporám českej politiky.
Strana Miloša Zemana zatiaľ verejnosti neúspešne ponúka zhustené ľavicové tézy s dôrazom na priamu demokraciu. Strana Jiřího Paroubka bude chcieť s odkazom na osobnosť Edvarda Beneša akcentovať vlastenectvo a sociálne témy. Vraj bude mať tiež ambíciu „strážiť“ sociálnu demokraciu, aby sa neposunula príliš doprava. To znie od Paroubka prinajmenšom kuriózne.
Práve on bol v minulosti symbolom veľkej koalície ľavicovej ČSSD a pravicovej ODS na pražskom magistráte. Ten istý Jiří Paroubek na sklonku roku 2006 na pozadí vládnej krízy predkladal občianskym demokratom programový prienik honosne nazvaný Agenda 2010. V čase, keď verejnosť znepokojovali poplatky v zdravotníctve a zákonodarcovia viedli spor o českú armádnu misiu v Afganistane, neváhal Paroubek navrhnúť „vyobchodovanie“ jednej položky za druhú. A bol to tiež Jiří Paroubek, ktorý ešte tento rok na jar navrhoval, aby nevyspytateľné Veci verejné skončili v Nečasovej vláde a sociálna demokracia tolerovala menšinový kabinet ODS a TOP 09.
Ani Jiří Paroubek, ani Miloš Zeman, ktorý s tichou podporou ODS vládol v opozično-zmluvných rokoch 1998 – 2002, nie sú zárukou ľavicovosti. Iba pragmatizmu a technokratického prístupu k moci. Boli síce úspešnými premiérmi, ale podieľali sa tiež na štiepení českej spoločnosti a zhnusení občanov z politiky. Ich mená nájdu dôstojné miesto v učebniciach dejepisu a skriptách politológie. Sotva však môžu byť zárukou lepšej, kultivovanejšej a poctivejšej politiky budúcich rokov.
A nič na tom nemení ani pochybnosť, či takouto zárukou môže byť nimi opustená ČSSD. Pretože je čosi zhnité v strane, ktorá najprv pritiahne a potom stratí výrazné figúry Zemanovho a Paroubkovho formátu.