Vytváranie nových tradícii
Slovenská republika je mladý štát. Vytváranie hrdosti k štátnosti síce býva dlhodobý proces, no možno ho podporovať, ba aj urýchliť rozličnými spôsobmi.
Napríklad zakladaním nových tradícií. Jednou z nich sú celonárodné oslavy Slovenského národného povstania.
Do roku 2006 si Slováci 29. august 1944 verejne pripomínali iba v regiónoch, len na tzv. okrúhle výročia sa slávnosti organizovali na celoštátnej úrovni v areáli Pamätníka SNP v Banskej Bystrici.
Pravidelne som sa zúčastňoval na pietnych aktoch v zahraničí: v januári v poľskom Osvienčime pri príležitosti oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau, v máji v českom Terezíne, v júni v Lidiciach a na ďalších. Tu neexistoval „princíp okrúhlych výročí“. Najvyšší štátni predstavitelia a diplomatické zastúpenia tam rok čo rok prichádzajú a s úctou sa poklonia nezmyselným obetiam druhej svetovej vojny.
Pri príležitosti 62. výročia vyhlásenia Povstania sme z rozpočtu Múzea SNP a bez požiadaviek na peniaze od štátu usporiadali celoštátne oslavy tohto sviatku tak, ako by mali naozaj vyzerať. Na pozvanie kladne zareagovali najvyšší predstavitelia republiky a viac ako dve desiatky zastupiteľských úradov. Odvtedy sa to nezmenilo.
Podarilo sa vytvoriť novú tradíciu a Múzeum SNP dostalo od vlády poverenie, aby ju ďalej rozvíjalo, ministerstvo kultúry na to každý rok vyčleňuje určitý finančný balík. Deje sa tak s neoceniteľnou pomocou Ozbrojených síl SR, policajných zložiek, hasičov a mnohých dobrovoľných pomocníkov. Koncom vlaňajšieho augusta sem zavítalo vyše desaťtisíc návštevníkov.
Tohto roku sa budú oslavy 29. augusta po dlhoročnej prestávke opäť konať v spolupráci so Slovenskou leteckou agentúrou a s leteckými dňami na Sliači. Či sa túto tradíciu podarí udržať, závisí najmä od politickej vôle.
Slovenská republika má päť štátnych sviatkov. Ani jeden z nich nie je červený (tak poniektorí označujú 29. august) ani modrý (17. november), cirkevný (5. júl) či národný (1. september a 1. január).
Tak ako 29. august 1944 aj 17. november 1989 bol výsledkom dlhodobého uvedomovacieho procesu a priaznivej medzinárodnej situácie, ich dodatočné politické nálepkovanie je nezmyselné. Misia Konštantína a Metoda mala okrem náboženského aj nesporný kultúrny a spoločenský význam.
Deň ústavy a Deň vzniku Slovenskej republiky symbolizujú zavŕšenie prirodzeného práva národa na štát. Ani jeden z týchto sviatkov si však každoročne dôstojne nepripomíname tak, ako by to malo byť.
Oslavy 29. augusta sa ujalo Múzeum SNP, 17. november si svojimi akciami najmä neformálne pripomínajú občianski aktivisti a 5. júl cirkvi.
Zato 1. september a 1. január akoby ani neexistovali, a pritom sa vtedy odovzdávajú najvyššie štátne vyznamenania, ale kdesi v uzavretých sálach. Chýba im garancia a priame zainteresovanie štátu i občanov. Bolo by problematické vždy 1. januára uviesť v Opere SND predstavenie niektorého slovenského autora alebo 1. septembra koncert Slovenskej filharmónie? A využiť túto príležitosť na udelenie vyznamenaní a tým si aj uctiť ľudí, ktorí ich dostanú?
Po skúsenosti netreba chodiť ďaleko. V susedných krajinách sa to koná – v rámci priamych prenosov verejnoprávnych televízií. Som presvedčený, že by nebol problém zorganizovať na Devíne každoročné oslavy 5. júla trebárs s galaprogramom SĽUK-u či Lúčnice. Podobne ako 17. novembra zase koncert rockových a popových interpretov na Námestí SNP v Bratislave.
A nemal by mať nad všetkými týmito podujatiami garanciu štát? Hádam nie sme natoľko chudobní, že by sme nemali na uctenie si najvýznamnejších dní slovenskej histórie. A určite nie sme takí chudobní duchom, aby sme nepotrebovali aj moderné tradície.