Kamene proti budúcnosti
Hoci prirovnanie zväčša kríva, najmä keď ide o dve udalosti, medzi ktorými je vyše dvadsaťročný odstup, nedá človeku nespomenúť si v súvislosti s terajším dianím na dvoch severokosovských hraničných priechodoch na dávnejšiu "balvan revolúciu".
V auguste 1990 Srbi v okolí chorvátskeho Kninu, nespokojní so vtedajšími zmenami v Chorvátsku uberajúcemu sa k samostatnosti, prehradili veľkými balvanmi hlavnú cestu vedúcu na Jadran, známu aj našim turistom. Nazvali to „balvan revolúcia“. Nič sa tým neriešilo, ale pre nacionalistov to bol krok k vystupňovaniu napätia, prehlbovaniu nepriateľstva a k zničujúcej vojne na území vtedajšej Juhoslávie.
Dnes je iná situácia aj pomer síl na západnom Balkáne, ale na horách kamenia navŕšených okolo colných priestorov na hraničných priechodoch Jarinje a Brnjak aj tak ležia zápalné šnúry ďalších konfliktov. Problém severného Kosova, kde je najväčšia koncentrácia Srbov nespokojných s kosovskou samostatnosťou, je určite jeden z najcitlivejších, čo sa týka srbsko-albánskych vzťahov, stability a bezpečnosti i v širších rozmeroch. Na severe sú silné paralelné štruktúry moci a verejnej správy vydržiavané Belehradom, ale podporované najmä nacionalistickým a protieurópskym krídlom srbskej politiky (Šešeljovi radikáli, bývalý premiér Vojislav Koštunica atď.). Na podstatne väčšom území, kde žije v enklávach väčšina Srbov v Kosove (asi dve tretiny), nemajú tieto paralelné „belehradské“ štruktúry až takú intenzívnu podporu zo Srbska. Zrejme ani nemajú do budúcnosti väčšie šance v porovnaní so srbskými štruktúrami zvolenými v kosovských samosprávnych voľbách.
Tajomstvo „vášní“ na severe Kosova poodkryl čiastočne Dušan Janjič zo srbského Fóra pre etnické vzťahy. Upozornil, že pre doterajší stav na spomínaných dvoch priechodoch uniká zo srbského rozpočtu ročne asi 10 miliónov eur (takisto je ochudobnený kosovský rozpočet) pre neplatenie cla a únik DPH: „Prejavila sa tam nová sociálna a politická vrstva Srbov i Albáncov, ale najmä medzi Srbmi na severe a s nimi spojenými straníckymi vodcami a Srbmi v Belehrade, ktorá nedovoľuje normalizovať situáciu.“ Podľa Janjiča je pre nich neprijateľná vláda práva a účinná colná politika, nech je jej nositeľom ktokoľvek. Tento koristnícky záujem sa už tradične najlepšie maskuje vlajúcimi zástavami, silnými národnými emóciami a vysokými barikádami z kamenia a balvanov.
Udalosti komplikujú proces približovania Srbska k Európskej únii, teda politiku vládnucej koalície, ktorá sa aj nazýva „Za európske Srbsko“. EÚ, tak ako v iných prípadoch na západnom Balkáne – očividné to bolo v prípade Chorvátska – nalieha, aby sa kandidátske krajiny usilovali rozvíjať regionálnu spoluprácu a bojovali účinne proti systémovej korupcii. V tom je kľúčová zodpovednosť Belehradu na ceste do EÚ a, samozrejme, aj Prištiny. Nikto pritom nekladie Belehradu podmienku, že musí uznať nezávislé Kosovo. Dôležité je, aby viedli medzi sebou konštruktívny a efektívny dialóg, ktorý sa už začal a ktorý by pomohol uľahčiť každodenný život občanov. Pochopil to aj známy opozičný politik Vuk Draškovič, ktorý odkázal srbským politickým elitám, že „treba prijať Kosovo ako najbližšieho a osobitného suseda, lebo Kosovo je jediný štát, ktorý vznikol oddelením od Srbska a s týmto Kosovom treba rozvíjať ekonomické a kultúrne vzťahy, tak ako voľakedy existovali medzi dvomi nemeckými štátmi alebo dnes sú medzi Čínou a Taiwanom“.
Spory, aký sa odohráva okolo dvoch hraničných priechodov Kosova (pritom ďalších 29 ako-tak funguje), neschopnosť i neochota vyrovnať sa s realitou podnecujú iba nepriateľstvo, náklonnosť k politike sily a vedú k celkovej destabilizácií, čo je na západnom Balkáne mimoriadne nebezpečné.