Vlastná facka
Výsledok utorkového nočného hlasovania opäť potvrdil, ako ďaleko má Slovensko k štandardnej politickej kultúre. To, čo nebolo problémom pre šestnásť rozdielnych politických vlád a parlamentov v Európe, ktoré majú spoločnú menu euro, sa stalo neriešiteľným rébusom pre slovenskú politickú elitu. Problém nemali štáty ako Nemecko a Francúzsko, ktoré nesú na svojich pleciach najvyššie riziko garancie úverov za rizikových dlžníkov eurozóny.
Slovensko svojím zhruba jednopercentným podielom na garanciách je takmer na chvoste radu záruk v eurovale. Opäť sme malí nielen ekonomicky, geograficky, ale hlavne z globálneho meradla ochoty postaviť sa s ostatnými do prvej frontovej línie proti fiškálnej kríze.
Do dnešného dňa takmer 18 mesiacov po vypuknutí fiškálnej krízy v eurozóne sa Slováci nepodieľali na riešení jej negatívnych dosahov ani jediným centom. Pôžičku Grécku sme neschválili, v eurovale¤1 máme iba garancie. Mechanizmus eurovalu¤1, ktorý sa mal po schválení dodatkov v jednotlivých krajinách eurozóny navŕšiť z úrovne 440 miliárd na 779 miliárd eur, sa stále mení a transformuje, čo je výsledkom prehlbujúcej sa fiškálnej krízy. Ani táto suma nebude určite posledná, čo naznačilo nedávne znižovanie ratingu talianskej vláde.
Prechodný garančný mechanizmus euroval¤1 sa musí urýchlene zmeniť na permanentný ochranný val, euroval¤2. Nebude to v polovici roku 2013, ako to naznačovali prvotné projekcie, ale pod tlakom posledných udalostí sa to môže stať už začiatkom roku 2012. Práve euroval¤2 znamená už reálne eurovklady jednotlivých členských štátov.
Či sa to slovenským politikom páči, alebo nie, euroval bude existovať s nami alebo bez nás (roztaviť 1-percentný podiel medzi ostatné krajiny nebude znamenať žiadne riziko). Politický populizmus však len potvrdil, že Slovensko nie je dôveryhodným partnerom v medzinárodných spolkoch, čo sa v budúcnosti odzrkadlí vyššou rizikovou prirážkou. Práve toto vyššie riziko môžeme v budúcnosti zaplatiť my všetci. Už teraz sledujeme plošný nárast výnosov na dlhopisoch rizikovejších štátov eurozóny. Nárast slovenských výnosov pri 10-ročných eurodlhopisoch bude pre naše verejné financie tvrdá facka a prebudenie z politického sna.
Prípadné náklady na záchranu európskych bánk bez eurovalu by výrazne presahovali proklamovanú úsporu 300 miliárd eur európskych daňových poplatníkov. Stačí si len sčítať niektoré dlhy rizikových krajín eurozóny (Grécko 330 mld., Taliansko 2,2 bil. eur). Už iba pri týchto dvoch najrizikovejších ekonomikách (najvyššie vládne dlhy k HDP) by 50-percentné škrty veriteľov smerovali straty k 1 biliónu eur, a pritom nám tu ešte „lieta“ Portugalsko, Španielsko a Írsko.
Slovensko je opäť nechceným dieťaťom eurozóny, za čo môžeme vďačiť našim politikom. Rozkol v otázke eurovalu, ktorý už o niekoľko dní bude mať úplnú inú podobu, sa nedá nazvať inak ako detinskosť. Euroval určite nie je najlepším riešením pre Európu, ale nič iné aktuálne neexistuje a čas sa kráti.
Slovenskí politici si musia uvedomiť, že vytvorením eurovalu sa nezachráni svet, ale získava sa čas na to, aby sa prijali najmenej bolestivé z rizikových riešení na stabilitu globálneho finančného systému. Ak padne euro, padne celkový finančný systém, v prvej desiatke najväčších svetových bánk je sedem z Európy a dominový efekt sa určite prejaví. Či chceme, alebo nie, stále máme v našich peňaženkách euro a odignorovanie tohto faktu nás môže tvrdo bolieť.