Sporením k chudobe
Podľa prieskumu Eurobarometra zameraného na krajiny eurozóny sa Slováci, hneď po Malte a Rakúsku, najviac obávajú budúceho vývoja inflácie. Slovensko v raste cien 4,6 % za rok je v súčasnosti na druhej priečke za Estónskom (5,4 %).
Nízke úroky pre sporiteľov, ale drahé pôžičky pre krajiny. Taká je súčasná úroková realita na trhu. V očakávaní novej vlny hospodárskej recesie sa však nikto príliš zadlžovať nechce a odkladá nákup nových strojov, rekonštrukcie a vlastnú spotrebu.
Namiesto firiem vytvárajúcich investíciami nové pracovné miesta sa o priazeň bankárov uchádzajú čoraz viac zadlžené krajiny. Ich požiadavky na získanie peňazí na splatenie starých dlhov sú na programe dňa všetkých ministrov financií EÚ. Prehlbovanie nedôvery finančníkov zvyšuje úrokové sadzby štátnych dlhopisov najmä ekonomikám, ktoré vysoko prekračujú 60-percentnú hranicu verejných dlhov. Viaceré si dokážu požičať iba za úrok 6 % až 7 % ročne, hoci majitelia úspor v bankách a fondoch sa musia uspokojiť s úročením svojich vkladov sotva vo výške 3 % až 3,8 % ročne. Pokiaľ by napríklad slovenskí sporitelia mali získať na úrokoch aspoň toľko, čo predstavuje inflácia, museli by im banky ponúknuť už doteraz na jednoročné vklady úrok 5,67 % ročne. Také výnosy však, samozrejme, žiadna banka nie je schopná ponúknuť, pretože by boli vyššie ako niektoré druhy úverov.
Väčšina sporiteľov odchádza dnes z bánk s úrokmi vo výške menej ako 3 % ročne brutto, t. j. 2,43 % v čistom. Opätovne sa tak potvrdzuje pravidlo, že peniaze nie sú správnym uchovávateľom hodnôt, najmä nie v bankách a vo väčšine fondov, nehovoriac o dôchodkovom sporení, ktoré nedokáže obstáť so svojimi výnosmi ani len s úročením peňazí na vkladnej knižke.
Rovnaká mena, ale rozdielna inflácia v jednotlivých ekonomikách eurozóny sa podpisuje pod znižovanie konkurencieschopnosti tých štátov, ktorým sa ceny zvyšujú najvyššie. Splácanie dlhového bremena tieto štáty núti čoraz viac šetriť na sociálnych a zdravotných výdavkoch, čím stúpa vnútri spoločnosti napätie.
Krajinám eurozóny s vysokými dlhmi sa pri silnom eure nedarí znižovať ich pomer k HDP, nehovoriac o tom, že aj najmenej zadlženým krajinám výška dlhu stále rastie. Niektoré krajiny stratili dôveru kapitálových trhov skôr, ako ich dlhy stúpli nad 60 % HDP. Investori totiž berú do úvahy aj iné dôležité skutočnosti, ktoré dávajú predpoklad, že dlžník v čase splatnosti bude schopný splatné záväzky naozaj zaplatiť. Aj keď to bude vo väčšine prípadov peniazmi získanými vydaním nových štátnych dlhopisov.
Dlhová špirála tak v konečnom dôsledku kopíruje skôr či neskôr inflačnú špirálu. Nakoľko rastú ceny tovarov a služieb, nikto nedokáže dať vhodný recept na uchránenie úspor pred ich postupným znehodnotením. Finančný guru André Kostolányi, ktorý je autorom mnohých bestsellerov, v jednej zo svojich kníh napísal: „Kto chce dobre spať, kúpi si dlhopisy, kto chce dobre jesť, kúpi si akcie.“ No ani toto staré pravidlo už dnes neplatí. V období turbulentného vývoja na akciových trhoch, po skúsenostiach s praskaním cenových bublín, po krachoch bánk a panikách na trhoch spojených s dlhovou krízou je budúci osud peňazí nejasný.
Na titulnej strane svojej najnovšej knihy z jesene 2011 to priznáva aj český ekonóm Pavel Kohout, kde financie po kríze označuje ako neprebádanú cestu do vesmíru. Jediné, čo stále platí, je pravidlo vlastnej zodpovednosti, v ktorom inflácia predstavuje cenu za strach investovať.