Ani červená, ani modrá
Len pár hodín po odhalení bilbordov KDH o "bielom Slovensku" prišla ľudová tvorivosť s výsmešnou úpravou fotiek udalosti: tváre Jána Figeľa a jeho kolegov sú na nej zahalené belostnými kuklami členov Ku-Klux-Klanu.
Nemožno vylúčiť, že sa tu skutočne hrá na rasistickú strunu, ako z toho obvinili KDH viacerí komentátori. Ba podprahový apel na protirómske cítenie môže zapôsobiť, i keby bol aj samotný úmysel autorov iba podvedomý.
No kto trocha pozná slovenské dejiny, tomu nemohla uniknúť bezprostredná inšpirácia KDH: totiž výrok Andreja Hlinku z roku 1920, na ktorý napokon hnutie v snahe obhájiť sa bolo nútené výslovne upozorniť.
Ak skúsime brať tvrdenie KDH vážne, motívov kampane môže byť viacero – a aj protichodných.
Po prvé, prečo práve tento výrok a prečo práve teraz? Nuž Hlinka vyhlásil svoj úmysel pracovať na premene „červeného Slovenska“ na „Slovensko biele“ po tom, čo v prvých voľbách v novej ČSR na Slovensku výrazne zvíťazila sociálna demokracia.
Preložené do dnešného kontextu, kresťanskí demokrati trúbia do útoku proti súčasným „červeným“, ktorých drvivé víťazstvo hrozí: proti Smeru.
Účelom je teda najmä jasný dištanc od dnešnej podoby slovenskej sociálnej demokracie. Nielen zo zjavnej potreby vyhraniť sa pred voľbami voči konkurentom. Ale paradoxne najmä preto, že KDH potrebuje pod bielu perinu pochovať úvahy o možnej povolebnej koalícii so Smerom.
Náznaky tejto možnosti prišli už v článku, ktorý k dvadsiatemu výročiu novembrovej revolúcie napísal zakladateľ KDH Ján Čarnogurský. Bývalý predseda kresťanských demokratov v ňom hovoril o zmierení s „komunistami“. Rečou slovenskej pravice tak nabádal práve na spoluprácu so Smerom.
Cestičku k takejto spolupráci opatrne prešliapava svojimi článkami už nejaký čas aj ekonomický expert KDH Anton Marcinčin. Napríklad hoci práve jeho hnutie šlo – na rozdiel od svojich pravicových kolegov – v roku 2002 do volieb s programom „rovnej dane“, dnes sa poradca Jána Figeľa otvorene vyslovuje proti nej.
Heslo o „bielom Slovensku“ svojou naznačovanou agresivitou proti „červeným“ má teda zdanlivo nahlas zaplesnúť dvere, ktoré časť KDH v skutočnosti potichučky otvára.
Na tomto dojme nekompromisnosti zjavne záleží v hnutí natoľko, že v jej mene neprekáža ani prihlásiť sa k Hlinkovej straníckej tradícii. Teda ľudáckej. Isteže to ešte nemusí znamenať príklon k obhajobe slovenského štátu – no po mnohých rokoch oficiálneho mlčania na túto tému KDH otvorene hovorí, kde vidí svoje korene.
Šikovnosť kampane však spočíva v tom, že v závislosti od okolností môže plniť aj opačný účel. KDH má totiž dnes po prvý raz od porážky Vladimíra Mečiara šancu stať sa lídrom pravice.
Naposledy bolo hnutie v takejto pozícii v období 1994–1998. Práve ono vtedy vytvorilo s vtedajšou DS a DÚ pravicové protimečiarovské spojenectvo, ktoré dostalo názov Modrá koalícia. „Modrá, ktorá je dobrá“ pretrvala ako symbol pravice i po rozšírení na Slovenskú demokratickú koalíciu a jej premene alchymistom Dzurindom na stranu SDKÚ.
Hrať na „biele Slovensko“ teda znamená pokus symbolicky vystúpiť z tieňa tejto modrej. KDH pred voľbami ozvláštňuje svoj produkt, odlišuje ho od tovaru ponúkaného zvyškom pravice, očisťuje sa od zdiskreditovaných „modrákov“.
Inými slovami, dištancuje sa aj od Gorilou dokaličenej SDKÚ, aj od málo príčetnej SaS. Hnutie sa chce javiť ako solídna sila, bezpečný prístav pre tých pravicových voličov, ktorí sa s odporom odvracajú od oboch. Podľa prieskumov môže mať aspoň čiastočne úspech.
Prečo teda biela? Lebo nie je ani červená, ani modrá. A ladiť môže s oboma.