Bin Ládinova pasca
Krátko po tragickom 11. septembri 2001 som napísal: "Režimy v Pakistane a Saudskej Arábii sa opierajú o koalíciu prozápadných modernizujúcich sa elít a krajne konzervatívneho islamského establišmentu, ktorý má ľudovú podporu. Udržiavajú si stabilitu vďaka tomu, že dokážu s touto koalíciou žonglovať. Túto schopnosť im dáva dvojtvárnosť ich politiky a verejných vyjadrení."
Spojené štáty teraz na adresu Rijádu a Islamabadu vyzývajú: Preč s dvojtvárnosťou! Nepochybne sa to dá dosiahnuť, ale oba režimy môžu v tomto procese zistiť, že ich ľudová základňa sa nenapraviteľne nahlodala. Nemohlo byť práve to bin Ládinovým plánom? Nechcel svojou samovražednou misiou vlákať USA do tejto pasce? Som presvedčený, že nebohý Usama teraz v Pakistane dosiahol to, čo zamýšľal. Koniec dvojtvárnosti znamená, že Islamabad už geopoliticky nekoná v záujme Washingtonu. Priam sa od neho dištancoval, v Afganistane a inde sleduje politiku, ktorú USA ostro odmietajú. A čo Rijád?
Niet pochýb o tom, že aj Saudská Arábia v poslednom čase koná o niečo nezávislejšie od Washingtonu, no zatiaľ sa s ním nerozišla tak ako Pakistan. Ale neurobí to čoskoro? Možno áno.
Bohatstvo horných desať percent Saudov viedlo USA k požiadavkám, aby sa ich štát zmodernizoval. Najmä pokiaľ ide o väčšie práva žien. Ale to je iba špička ľadovca širšieho volania po obmedzení wahábistickej „pravovernosti“. Tým, ako sa kráľ snaží postupne vyhovieť Američanom, stavia čoraz viac proti sebe už aj tak dosť nervózny náboženský establišment.
Modernizujúca sa elita musí riešiť aj ďalšie sťažnosti. Saudská vláda je v podstate gerontokracia riadená sedemdesiatnikmi a osemdesiatnikmi. Osobitný systém následníctva pripomína starý sovietsky režim. Existuje síce niečo také ako hlasovanie o následníkovi, ale sa na ňom zúčastňuje len asi tucet mužov. Pravdepodobnosť, že reálnu moc dostane nejaký päťdesiatnik či šesťdesiatnik, je veľmi nízka. Napriek tomu skupina „mladíkov“ narástla, a to aj v kráľovskej rodine, a je veľmi netrpezlivá. Môže to viesť k vážnemu rozkolu na samom vrchole elity.
Pre zvyšok obyvateľstva saudský režim ponúkal istý druh sociálneho štátu. Rozdiely v príjmoch a bohatstve však rastú rovnako rýchlo ako inde na svete. Preto občasné malé prerozdelenie finančných tokov môže skôr vyvolať ďalšie požiadavky, namiesto toho, aby upokojilo chudobnejšie vrstvy. Tie stredné dokonca môžu zareagovať na volanie arabskej jari po demokracii.
Ďalšou dilemou je šiitská menšina. Oficiálne predstavuje síce iba desatinu obyvateľstva, no čo je dôležitejšie, žije v strategickej oblasti na juhovýchode kráľovstva, kde sa nachádzajú najväčšie zásoby ropy. Prečo by mali zostať jedinými šiitmi v krajinách Stredného východu ovládaní sunnitmi, ktorí by nevystúpili s požiadavkou na vlastnú identitu?
Saudský režim sa snaží hrať výraznejšiu úlohu v geopolitike regiónu. Nepáčia sa mu ašpirácie Iránu ani Asadova neústupčivosť v Sýrii. Ale v praxi k nim pristupuje vcelku umiernene. Obáva sa totiž dôsledkov dramatických zmien. Navyše politiku Spojených štátov podľa Rijádu nadmerne poznačuje nekonečné angažovanie sa v prospech Izraela. Aj vo vzťahu k Tel Avivu bol doteraz režim veľmi „rozumný“, no nedočkal sa od USA ani od Izraela veľkej odmeny. Možno je teraz ochotný oveľa otvorenejšie podporovať radikálov z palestínskeho hnutia Hamas.
Nič z toho neprispieva k stabilite v Saudskej Arábii ani k tomu, aby sa udržiavala „dvojtvárnosť“ jej politiky, vďaka ktorej bola doteraz neochvejným spojencom USA.
Jeden spojenec už padol. Ďalší je na rade?
© Immanuel Wallerstein, distribuuje Agence Global