Slovenský Watergate
Je zaujímavé, keď niektorí komentátori hovoria o spise Gorila ako o správe o stave slovenskej politickej scény a biznisu. Počuť aj slová ako oligarchia, zlodeji, grázli.
To všetko je pravda. Politika na východ od Rýna až po Volgu je tvrdá, plná špinavých hier a machinácií.
Nadmieru je jasné, že slovenská politická elita zneužíva svoje postavenie v prospech samej seba, veľkých korporácií a pofidérnych firiem. Zaráža ma však, že novinári napriek svojim tvrdeniam, že sa dlhodobo investigatívne zaoberajú prípadmi korupcie, neargumentujú teraz ničím iným ako Gorilou. Oveľa lyrickejšie a dramatickejšie je napísaná próza o korupcii v politike a o strate ľudských tvárí na stránkach knihy Jozefa Banáša Sezóna potkanov.
Dokument Gorila bol s veľkou pravdepodobnosťou napísaný na základe informácií SIS. Problém však spočíva v tom, že žiadna tajná služba na svete, počnúc albánskou a končiac Vatikánom, nie je platená za šírenie morálky, slušnosti a korektnosti v spoločnosti. Prečo by sme mali veriť, že dotyčný spis má slúžiť práve na tieto ciele?
Informácie produkované tajnými agentúrami sa zakladajú na množstve spravodajských a operatívnych správ, odpočúvaní a sledovaní, ktoré zložky tajnej služby zbierajú od dôstojníkov, rôznych kolaborantov a donášačov. Aj tí majú vlastné záujmy a ciele. Žiaľ, takéto typy informácií môžu byť zavádzajúce alebo sú to polopravdy, ktoré sa musia veľmi podrobne analyzovať a filtrovať.
Či sú informácie v Gorile naozaj pravdivé, je otázne. Pochádzajú predsa z tajnej služby a informačné produkty takýchto služieb sú zväčša informačné koláže, ktoré majú jasný cieľ: kompromitovať, manipulovať, zavádzať a inak neobjektívne kreovať súvis budúcich udalostí v štáte. Tajná služba totiž nie je polícia ani súd. Bude preto potrebné, aby polícia a súdy začali konečne pracovať s cieľom dôsledne vyšetriť spomínané prípady.
Ako sa môže niekto čudovať, keď zamestnanca tajnej služby zvrchovaného štátu, ako to opisuje Tom Nicholson v jednej diskusnej relácii, zbavili pracovnej pozície bez nároku na penziu, trpel a bol psychický týraný po tom, čo pustil utajované dokumenty novinárom?
Napríklad bývalý dôstojník americkej vojenskej kontrarozviedky Bradley Manning, ktorý pôsobil počas vojny v Iraku, poskytol tajné armádne spisy internetovému portálu Wikileaks. Následne sa tieto depeše objavili na internete a čítal ich celý svet. Dôstojník teraz čelí súdnemu procesu, hrozí mu doživotné väzenie, ak nie trest smrti. Takto končia nelojálni dôstojníci tajných služieb v USA. Na Slovensku je to, chvalabohu, len strata zamestnania a penzie.
Hádam by sa nič také nestalo, keby u nás platil jasný a prísny zákon o lobingu, ktorý by udával jasné kritériá, kto a s kým môže, čo a koľko, kde a ako. V tom prípade by nemuseli politikov špehovať a odpočúvať špicli pri ich diskusiách s podnikateľmi.
Napríklad vo Veľkej Británii existujú organizácie zastrešujúce profesionálnych lobistov a konzultantov. Tí pracujú pre súkromne firmy, korporácie, charity, občianske spoločnosti a lobujú za nich u politikov a poslancov na lokálnej i celonárodnej úrovni.
Britskí lobisti majú presne vyhradené pravidlá ako, kedy a akým spôsobom oslovovať členov parlamentu a konzultovať s nimi o zámeroch korporácie, firmy alebo charity. S tým, že majú politikov presvedčiť o zmene určitého zákona alebo o vládnych krokov v oblastiach ekonomiky, biznisu či občianskej spoločnosti.
Lenže to by Slovensko nemohlo byť štátom s krutým chaosom informácií a dezinformácií, kde sa zneužívajú tajné služby v čase, keď v jej radoch panuje zmätok a politická nelojálnosť.