Ľudská dôstojnosť
Ak existuje niečo ako európske tradície a hodnoty, tak pokus o právne záväzné vyjadrenie ich nedávneho stavu predstavuje Charta práv Európskej únie.
Na rozdiel od iných katalógov ľudských práv postavila na prvé miesto ľudskú dôstojnosť. Právo na život nasleduje až po nej.
Finančná, dlhová, hospodárska, skrátka súčasná kríza zatlačila do úzadia ľudské práva aj ich vedúcu myšlienku, ľudskú dôstojnosť. Ústretovosť voči finančným trhom a ratingovým agentúram prekrýva otázku vplyvu reforiem (čítaj šetrenia) na ľudskú dôstojnosť časti spoločnosti. Zdá sa, že ľudská dôstojnosť musí ako zvyčajne ustúpiť moci, tentoraz moci finančných trhovníkov a ratingových agentúr.
Ľudská dôstojnosť má aj sociálny rozmer. Chudoba cti netratí, ale ak dôchodca po desaťročiach práce šetrí na strave a kúrení, aby si zachoval byt, a absolvent vysokej školy sa k bytu dostane len zadlžením sa na desaťročia, tak tu už ide o tlak na dôstojnosť.
Noviny, knihy a prístup na internet sú pre mnohých, a to i pracujúcich za minimálnu mzdu, luxusným tovarom, ale bez nich je človek v informačnej spoločnosti vylúčený z plnohodnotného života a stráca možnosti rozvoja. Návšteva divadla, kina alebo koncertu je aj otázkou ekonomických možností človeka.
Počas nedávnych mrazov obecné polície záslužne hľadali bezdomovcov, aby ich odviezli do nocľahární a stanov. Vonku im šlo o život. V centrách miest je stále viac tých, ktorí to vzdali a žobrú alebo len bezradne sedia pri ceste. Mnohým z nich už niet pomoci.
Rozdávanie múky a cestovín predstavuje gesto zúfalstva verejnej moci, ktorá kapitulovala pred tlakom údajnej ekonomickej nutnosti. Predvolebný zámer riešiť nezamestnanosť polonútenými prácami za minimálnu mzdu vyplácanú namiesto podpory v nezamestnanosti pripomína raný kapitalizmus, kde robotník nebol rovnoprávnym občanom. Vychádza zo, žiaľ, nesprávnej predstavy, že nepracuje len ten, kto nechce.
Pracujúci, čiže najčastejšie zamestnanec, stratil veľa zo svojej dôstojnosti, ktorú náhradkovo dostáva až ako spotrebiteľ míňajúci mzdu.
Uvedené nie je ani v Európe nijakou slovenskou zvláštnosťou. Podobné tiene obchádzajú v rôznej podobe skoro všetky štáty EÚ. Ak sú pravdivé informácie, že pri úvahách o gréckom dlhu sa objavil i nápad predať alebo prenajať Akropolu, tak to signalizuje stratu súdnosti.
Hrubý domáci produkt rastie, čiže vytvoríme z roka na rok viac hodnôt, ale veľkej časti spoločnosti sa žije stále ťažšie. Problémom nie je ani tak priveľké bohatstvo niekoľkých ako logika ekonomického a spoločenského systému, podľa ktorej z hospodárskeho rastu nemajú aspoň nejaký prospech všetci. Nadradenie ekonomickej moci ľudským právam a ľudskej dôstojnosti znamená prevrátenie hodnôt. Človek sa stáva prostriedkom hospodárskeho rastu, hoci by mal byť jeho účelom. Nežijeme, aby sme vyrábali, ale vyrábame, aby sme dôstojne žili. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva už nie sú samozrejme rešpektovaným limitom a kritériom hospodárskej, sociálnej a kultúrnej politiky. Táto stále menej zohľadňuje aj ľudskú dôstojnosť.
Občan má k dispozícii náročné prostriedky a cesty ochrany svojich ľudských práv pred veľkou časťou ich porušení. Ústavný súd a verejný ochranca práv sú len vrcholmi ľadovca ich vnútroštátnej ochrany. Hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa však môže domáhať len v rozsahu, ako sa premietli do zákonov. Logika spoločnosti, kde žijeme, však nie je postavená na záujmoch a právach človeka ani na jeho dôstojnosti.