Slovensko-české analógie
V Českej republike sme pozorne sledovali slovenské voľby prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvý je pochopiteľný, veď v posledných rokoch je medzi českou a slovenskou politikou viacero podobností.
V roku 2010 vyhral voľby Smer aj ČSSD, ale ani jedna strana napokon nevládla. Marketing pomáha vytvárať nové politické strany, sú úspešné a zasadnú vo vláde.
Pokračovať by sme mohli v týchto analógiách ďalej. Teda terajšia slovenská povolebná situácia môže všeličo napovedať o budúcom výsledku českých parlamentných volieb, hoci tie sú ešte ďaleko. Druhým dôvodom bol ten, nakoľko skutočne môže ovplyvniť klientelisticko-korupčné prostredie hlasovanie občanov.
Hoci sa deklaruje, že vzťahy medzi oboma štátmi sú najlepšie v celej histórii, nie je to úplne pravda. Politické vzťahy sú na výbornej úrovni, inak Česi poznajú Slovensko čoraz menej. U niektorých zvlášť pravicových českých novinárov potom platila jednoduchá schéma: SDKÚ je liberálna, pravicová strana, ktorej líder bol vždy politikom západného strihu (teda až do obdobia zverejnenia Gorily). Naopak, ľavica je populistická, k sociálnej demokracii má veľmi ďaleko a Fico je slovenský Paroubek.
Vnímavý pozorovateľ českej politiky však vie, že Jiří Paroubek nebol žiadne stelesnenie zla a mnoho jeho krokov si zaslúžilo uznanie. Pravdivý nebol ani obraz Mirka Topolánka, predsedu ODS, ktorý mal výhodu v tom, že sa hlásil k pravici. Preto bol pre média dopredu automaticky lepší. To, že Paroubek odchodom z ČSSD, a najmä bojom proti svojej materskej strane stratil aj posledných sympatizantov, je druhá vec.
Tí, čo sa neorientujú v slovenskej politike, podvedome cítia, že ani s Robertom Ficom to nebude také čierno-biele, ako to vidia niektorí pražskí novinári. Pohľad na dnešné Slovensko s vládou jednej strany nie je pre Čechov alarmujúci. Rozumný človek musí Smeru držať palce, pretože mu záleží na tom, aby sa Slovákom darilo čo najlepšie. Pozitívnym posolstvom, ktoré z výsledkov volieb u nás čítame, je eliminácia nacionalistov a „marketingových rychlokvasiek“ typu hnutia 99 %.
V roku 2010 českí voliči preferenčným hlasovaním výrazne ovplyvnili zloženie Poslaneckej snemovne. Vykrúžkovali zdiskreditovaných politikov a z výsledkov bola zjavná nedôvera k súčasným parlamentným stranám. Len dve najsilnejšie prišli dokopy o štvrtinu voličov. Odpor proti klientelizmu a korupcii tak voliči vyjadrili celkom jednoznačne.
Podobne to bolo aj pred týždňom na Slovensku. Českí politici si vysvetľujú výsledky českých volieb týmto spôsobom. Pokiaľ bude Nečasova vláda s Vecami verejnými pokračovať v politike rovnakým štýlom, aký teraz predvádza, môže sa výrazne oslabiť. V tom je slovenská skúsenosť zásadná.
Môže čakať český občan niečo od Ficovej vlády? Áno. Dôsledné vyšetrenie spisu Gorila je aj českým záujmom. Veľmi negatívne tu vnímame zákaz vydať Nicholsonovu knihu. Rozhodnutie súdu je zlé a vracia Slovensko do obdobia vlád Vladimíra Mečiara. Hoci nový kabinet do rozhodnutia tzv. nezávislého súdu zasahovať nemôže, morálny apel by mal vykonať.
Pre tých, čo sa politikou zaoberajú hlbšie, je Slovensko veľmi zaujímavým príkladom. Ako je možné, že v pomernom volebnom systéme môže nejaká strana mať viac ako 50 percent mandátov? A ako je možné, že v ére politického marketingu môžu pravicové strany tak výrazne prehrať?
Po slovenských voľbách v českej tlači uverejnili veľa komentárov a ankiet. V jednom pravicovom médiu sa občania domnievali, že nová slovenská vláda zlenivie a rozkradne štát. To je však skôr projekcia skúseností občanov Českej republiky s vlastnou vládou ako znalosť slovenských pomerov.