Druhá šanca

Ficova druhá vláda bude musieť byť v mnohých dôležitých veciach odlišná, ako tá prvá. Zatiaľ sa zdá, že staronový premiér si to veľmi dobre uvedomuje. Vidno to nielen na jeho správaní sa k porazeným po voľbách, ale odrazilo sa to napríklad aj na samotnom zostavovaní novej vlády. Uvidíme, či mu to vydrží. Vládnuť totiž začína len teraz.

Hlad po moci

Prvé voľby, v ktorých sa Ficova strana Smer zúčastnila v roku 2002, boli pre ňu sklamaním. Napriek tomu, že predseda Smeru už vtedy dlhodobo v rebríčkoch popularity či dôveryhodnosti suverénne víťazil, vo voľbách dostal Smer iba 13,46 percenta hlasov a skončil tretí za HZDS a SDKÚ. Toto sklamanie bolo nepochybne jednou z príčin, prečo sa Smer po ďalších voľbách v roku 2006, keď už dostal možnosť vytvoriť koaličnú vládu, správal tak, akoby bolo celkom jedno, s kým bude vládnuť. Hlavne, aby vládol.

Koalícia s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom na začiatku vôbec nebola jedinou možnosťou, ako to neskôr zvykol vysvetľovať predseda Smeru. Možno iba stačilo neunáhliť sa a neskočiť hneď po prvom kole rozhovorov po tom, čo sa mu vtedy javilo ako najpohodlnejšia možnosť. V každom prípade, z najpohodlnejšej možnosti sa vykľula koalícia, ktorej následky znáša Smer dodnes.

Argument, že jedine Fico bol ako premiér schopný po rôznych kauzách a pochybeniach vymeniť jedenásť ministrov vo svojom kabinete, je síce v jeho prospech, ale na druhej strane vypovedá i tom, aká zúfalá zostava sa v tom kabinete zišla.

V roku 2006 ešte nebolo o kríze ani počuť. Ekonomika rástla. Z nášho členstva v Európskej únii pre nás plynuli len čisté výhody a takým sa javilo aj naše chystané členstvo v zóne spoločnej meny. V takej situácii bola jedinou viditeľnou ekonomickou agendou Smeru demontáž niektorých reforiem predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu.
Paradoxne, práve v tejto sfére Ficova vláda neurobila prakticky nič. Otvárala a zase zatvárala druhý dôchodkový pilier, ale okrem vianočného príspevku sa situácia klientov prvého piliera nijako nezmenila. Do vlajkovej lode SDKÚ, rovnej dane, sa ani nepokúšala zabŕdnuť. Zákaz výberu zisku zo zdravotných poisťovní bol len pokusom o efektnú akciu. Jediným reálnym výsledkom boli súdne spory. Aj keby ich Slovensko všetky vyhralo (aj v posledných inštanciách), nič to nezmení na fakte, že nasledujúca vláda jediným hlasovaním vrátila veci do pôvodného stavu. Ale najmä, situácia v zdravotníctve sa nijako nezlepšila, čím sa len poskytlo vhodné alibi pre budúcich nádejných privatizérov nemocníc.

Finančná a hospodárska kríza potom v roku 2008 zmenila celkom všetko. Skokovo narástla nezamestnanosť, stúpať začal deficit verejných financií. Odvtedy už ekonomická politika prvej Ficovej vlády začala byť čisto vo vleku udalostí.

Najväčším bremenom, ktoré na dlhé roky zaťažilo imidž Smeru i jeho predsedu, však nebola jeho nemastná-neslaná ekonomická politika. Boli ním dobre známe korupčné a klientelistické kauzy, okorenené mizivou politickou kultúrou ich aktérov. Predovšetkým zo Slotovej SNS, no nielen z nej.

Smer je budovaný ako klasická strana s masívnou členskou základňou a štruktúrami. To vyvoláva po každom volebnom úspechu enormné tlaky, keď sa všetky štruktúry a všetky záujmové skupiny v strane usilujú volebné víťazstvo aj nejako hmotne „skonzumovať“. Smer síce nikdy neprivatizoval a privatizovať nechce, no takáto možnosť obohacovania sa nie je v štáte, ktorým pretekajú eurofondy a ktorý stále potrebuje veľké verejné investície do infraštruktúry, zďaleka tou jedinou možnou.
Toto riziko treba mať obzvlášť na pamäti v súčasnosti, keď Smer dosiahol úspech neporovnateľný s rokom 2006 a stal sa na ďalšie štyri roky jedinou vládnou stranou u nás. Zmenil sa Smer?

Pokora

Vo voľbách 2012 Smer zvíťazil s drvivou prevahou a vládu zostavil sám. Na jednej strane to znamená, že bude môcť bez kompromisov sledovať vlastné programové ciele. Na druhej strane však nebude mať vo vláde partnerov, na ktorých by bolo možné poukazovať pri problémoch či váľať vinu pri škandáloch. Alebo sa vyhovárať, prečo po voľbách nerobí to, čo sľuboval pred voľbami.

V parlamente sa druhá vláda Roberta Fica opiera o pohodlnú väčšinu 83 hlasov, lenže to jej samo osebe ešte dlhodobú stabilitu nemusí zaručiť. Veľký úspech vzbudzuje veľké očakávania, ktoré musia byť pri viac ako milióne odovzdaných voličských hlasov nevyhnutne rôznorodé.

Doma Ficovu ekonomickú politiku limituje dlhová brzda, zvonku zase rodiaca sa spoločná fiškálna politika Európskej únie. Vláda nemôže pri konsolidovaní verejných financií ani na chvíľu poľaviť – v nijakom prípade si nemôžeme dovoliť sankcie Európskej komisie. Poľaviť nesmie ani pri využívaní eurofondov, pretože tie sú v čase obmedzených domácich možností nezanedbateľnou podporou vládnych investícií.

V situácii vysokej nezamestnanosti, zrýchľujúcej sa inflácie a neistých prognóz bude len málokto zvedavý na starých Slovákov či nejaké podobné odvádzanie pozornosti od dôležitých tém. Vieme, kto je Viktor Orbán, to však neznamená, že budeme tlieskať, ak by medzi Bratislavou a Budapešťou nebodaj začali opäť lietať zbytočné invektívy. Pri pohľade na počet hlasov, ktoré Smer dostal, je jasné, že tentoraz si nesmie nechať vnútiť dzurindovskú propagandu, podľa ktorej zastupuje nejaké iné Slovensko, ako ostatné parlamentné strany.

Nemá právo deliť ľudí na dobrých a zlých národovcov. Nemá právo nadeľovať verejné financie podľa toho, akej politickej farby je daný starosta či iný miestny funkcionár. Nemá právo správať sa spupne, pretože po takej katastrofálnej vláde, aká bola pred ním, vôbec nebolo pochýb o tom, že vyhrá, otázkou bolo iba to, o koľko presne vyhrá. Dovoliť si nesmie korupčné fauly, pretože akurát táto jeho vláda je prvou vládou v ére „po Gorile“, čo by preňho malo tvrdé konzekvencie.

Vláda bez istej pokory nemôže byť zodpovednou vládou. V tom sa môže Fico poučiť nielen zo svojej prvej vlády, ale aj z osudu svojich predchodcov. Kto by bol v roku 2010 povedal, že už o necelé dva roky Iveta Radičová odíde z politiky a SDKÚ bude bojovať o to, aby nevypadla z parlamentu?

Zatiaľ sa naozaj zdá, že Fico sa aspoň čiastočne poučil. Nezačína vládnuť konfrontačne, nevyrába si už vopred nepriateľov. Jeho druhá vláda sa má opierať o konsenzus rôznych zložiek spoločnosti („korporativistický model vládnutia“). Bohužiaľ, zatiaľ medzi nimi veľmi nevidno tretí sektor, čo je dosť nepochopiteľné. Ten predsa netvoria len ekonomické think-tanky, blízke pravici, ale napríklad aj ľudskoprávne a sociálne orientované organizácie. Také partnerstvo by jednak malo byť prirodzené pre vládu, ktorá sa chce titulovať ako sociálnodemokratická, jednak konsenzus v sociálnej oblasti bude Ficova vláda potrebovať možno viac, ako ktorákoľvek iná. Žiadna iná vláda totiž nevyvolala také očakávania práve v sociálnej oblasti. Aj bez toho, aby Fico pred voľbami v tomto smere čokoľvek konkrétne sľuboval.

Vláda jednej strany, v ktorej je však až päť nestraníkov, zatiaľ vyzerá oveľa lepšie, ako vyzerala koaličná trojka s korupčníkmi a starnúcimi autokratmi. Ak budeme môcť to isté konštatovať o štyri roky, bude to znamenať, že Fico svoju druhú šancu využil.