Zlodeji mojich dôchodkov
Štvavé články s demagogickými tvrdeniami, že "jednému a štvrť miliónu dôchodcov platí dôchodky 2,3 milióna zamestnancov a živnostníkov", medzigeneračnej solidarite nijako nepomáhajú. Rovnako by bolo možné napísať, ako toto množstvo zamestnancov platí základné školy a vysokoškolské štúdia už čoraz menšiemu počtu žiakov a študentov, alebo ako financuje cirkvi, menšinovú kultúru či políciu chrániacu majetok bohatých.
Treba sa proti tomu ohradiť. Dôchodcov neživia súčasní zamestnanci, lebo títo dôchodcovia odviedli už do poistného systému viac, ako z neho dostávajú a ako z neho dostanú za celý život. Popri tom stihli živiť oveľa väčší počet školákov a študentov, ako živia súčasní zamestnanci. Požičiavali im groš, ktorý by mali teraz vracať.
Napokon to potvrdil Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií: Slováci vkladajú do dôchodkového systému viac, ako si z neho za celý život vyberajú!
Prognostici, ktorí v katastrofických scenároch varujú, ako málo zamestnancov bude musieť v budúcnosti živiť ešte viac dôchodcov, uvažujú, akoby sa mal vývoj zastaviť, akoby produktivita práce už bola dosiahla svoj strop, akoby všetci práceschopní už boli zamestnaní. Nepredpokladajú, že pokrok prinesie možnosť, aby jeden človek uživil viac ľudí ako pred sto rokmi, ani nijakú samoreguláciu prírastkov obyvateľstva?
S originálnym návrhom prichádzajú rozliční analytici. Svojský je napríklad Radovan Ďurana zo svojho inštitútu: Vraj ak pracujúci neodviedli v jednom roku viac odvodov, v nasledujúcom by sa penzie zmrazili. Ale ba?! Ak pracujúci odviedli málo odvodov, tak by mali odviesť viac, aby vrátili to, čo už penzisti do systému dávno odviedli. Prečo by sa malo ukrajovať práve z penzií penzistov, ktorí už systém bohato zásobili? Paradox: aj v čase krízy sa majú uskromniť dnešní bezbranní penzisti kvôli tomu, aby mohli rásť investície s neistým a nejasným výsledkom o pár desaťročí.
Dôchodcovia, ktorí už do Sociálnej poisťovne odvádzali svoje prostriedky – platili až 20 percent z príjmov do Sociálnej poisťovne a odvádzali nie 19, ale až 25– ba aj 33-percentné dane z príjmov – majú uhradiť dieru, ktorú druhým pilierom vytvárajú tí, čo pôjdu do dôchodku až v ďalekej budúcnosti a platia aj oveľa nižšie dane do spoločného mešca. Deti vlastne okrádajú svojich rodičov, čo je medzigeneračná solidarita naruby.
Dnešní dôchodcovia boli solidárni už pri výpočte dôchodkov, keď sa zásluhovosť obmedzila na úkor solidárnosti, výpočet bohatších sa skresával v prospech výpočtu tých, čo odviedli menej. A keď sa im má zaplatené poistné vracať, tak si niekto bohatší povie, že už nezaplatí viac ako 19 percent daní (hoci doteraz profitoval z odvodov dnešných dôchodcov) a namiesto odvodov do Sociálnej poisťovne hazarduje investíciami do DSS. Ak teraz Sociálna poisťovňa polovičku z platieb (teda 9 %) presúva do DSS a tento úbytok sa pokrýva zo štátneho rozpočtu, nemožno hovoriť, že sú to súkromné peniaze, platia sa z odvodov daňových poplatníkov.
Odvtedy ako vznikol druhý pilier sa dennodenne regrutujú obhajcovia jeho nedotknuteľnosti, hoci bol evidentne nastavený zle a spôsobuje diery v dôchodkovom systéme. Majú sa napriek tomu brániť investície do dôchodkov, ktoré sa budú vyplácať o 40 rokov. Pritom dôslednú ochranu potrebuje práve prvý pilier. Aj keď mladým analytikom sa zdá spôsob, akým ho nastavil vtedajší minister Ľ.¤Kaník, príliš rozšafný, pomer dôchodkov, aký z neho poberajú súčasní penzisti, zďaleka ešte nedosahuje pomer voči tomu, čo do systému odviedli a voči svojim príjmom z aktívneho života, aký odporúčajú európske inštitúcie a aký je obvyklý v civilizovaných krajinách. Preto je nápad zvyšovať penzie o pevnú sumu nespravodlivý voči účastníkom systému, ktorí doňho poctivo a svedomito odvádzali viac, pričom iba symbolicky napraví krivdy voči starodôchodcom (a súčasne pridá tým, ktorí z lenivosti alebo špekulácií odvádzali do systému málo).
Nepochopiteľný a neprezieravý je aj postoj Jednoty dôchodcov, ktorá vraj súhlasí s tým, aby krivdy voči starodôchodcom riešili ďalšou solidaritou súčasní dôchodcovia, ktorí sa vraj radi vzdajú toho, čo by im patrilo. Nemali by byť voči ním solidárni súčasní platitelia daní?
Jedným z motívov, prečo ľudia masovo nevystupujú z druhého piliera, sú jeho zástancami šírené pochybnosti o prvom pilieri. Najlepšou odpoveďou by bola ústavná garancia, že na prvý pilier už nikto nesiahne, lebo okrádať dôchodcov je najväčšou perfídnosťou, akú si len možno predstaviť.
Z priebežného piliera vypadlo 50 % vstupov, ale riešiť to tým, že sa uberie už súčasným dôchodcom z ich oprávnených nárokov vymýšľaním dôchodcovskej inflácie alebo valorizáciou dôchodkov o pevnú sumu s poškodením tých, ktorí do systému nadpriemerne prispievali, si koleduje o úspešnú žalobu na Ústavnom súde. Má totiž svoj precedens.
Ústavný súd SR už totiž raz odmietol zákon, ktorý prijala pravica na návrh poslanca Brocku, aby sa dôchodky nevalorizovali každému o rovnaké percento a niektorým dôchodcom vôbec, a označil ho za protiústavný. Ficova vláda musela potom dodatočne doplácať dôchodcom, ktorí boli poškodení.
Deficit priebežného dôchodkového systému mali kryť výnosy z privatizácií až do čias, keď by sa začali vyplácať dôchodky z druhého piliera. Prostriedkov bolo dosť. Lenže z bohatých privatizácií dvoch Dzrurindových vlád na vykrytie dôchodkového systému odložili iba necelú polovicu prostriedkov privatizácie SPP, no a z ostatných privatizácií už ani cent.
Druhý pilier nijako nerieši demografickú krízu, nezvyšuje a ani negarantuje lepšie dôchodky, jedine prelieva peniaze ľudí do rúk súkromnému kapitálu s reálnou hrozbou, že veľkej časti ochudobnených dôchodcov v budúcnosti bude musieť straty nahradiť aj tak zasa štát.