Ad: Premeny vedy
Z komentára novinára Mariána Repu (Pravda, 24. 4.) som sa dočítal, že humanitné odbory v rámci SAV sú "priam v dezolátnom stave", že "viaceré vedecké pracoviská sa premenili na zatuchnuté skanzeny, ktoré si žijú vlastným životom, bez toho, aby čo len predstierali, že robia nejakú vedu a výskum" a že sa mnohým "vďaka existujúcemu systému podarilo vo vedeckých inštitúciách doslova zabetónovať bez ohľadu na výsledky".
Novinár pritom radí, aby sa „v jednotlivých ústavoch zvýšila manažérska kontrola nad finančnými tokmi“. Čo si pod tým predstavuje, nie je z článku celkom jasné, ale zrejme to bude tzv. efektívnosť. Pretože efektívnosť je to zázračné slovíčko, ktoré sa s mantrickou spoľahlivosťou vynára ako neporaziteľný (neprekáža, že abstraktný) argument v prospech zmien, teda: finančných škrtov a zbavenia sa zodpovednosti štátu za verejný sektor. V kontexte dnešných diskusií o transformácii SAV ma tu zarážajú tri veci: zjednodušená, priam karikaturálna predstava vedy, ďalej hlboká neznalosť súčasného slovenského humanitného výskumu a napokon povrchná zorientovanosť v inštitucionálnych pomeroch nielen SAV, ale celkovo Slovenskej republiky.
K prvému bodu: žiaľ, nielen podľa M. Repu či dnešných predstaviteľov industriálnej vedy (písal o nich už v v 50. rokoch minulého storočia antropológ H. Plessner) má veda priniesť okamžite merateľné, štatistické výsledky. Ide o predstavu, ktorú na Slovensku reprodukuje tak školstvo, ako aj médiá. Nik nehovorí o tom, že z hľadiska dejín vied ide o pozitivistický model z 19. storočia, zažívajúci renesanciu vďaka súčasnému „ekonomickému obratu“ a strachu z krízy. To, že vedecké poznanie je v humanitných vedách kultúrnou činnosťou v tom zmysle, že prispieva ku kvalite ľudského života prínosom dôležitých poznatkov o človeku a jeho existencii, tento obmedzený pozitivistický model vedy nepripúšťa.
K druhému bodu: dnešný humanitný výskum nie je vôbec v dezolátnom stave, naopak, vedie sa mu veľmi dobre. Za posledných 20 rokov prešiel viacerými paradigmatickými zmenami a o úspešnosti slovenských archeológov, etnológov, ale aj filozofov, historikov, lingvistov, historikov umenia či literárnych vedcov svedčia početné medzinárodné ocenenia, zapojenosť do medzinárodného výskumu a veľké množstvo zahraničných publikácií. Nemá zmysel tu vymenúvať všetky dosiahnuté výsledky, je to enormný zoznam. Skôr než niekto začne hovoriť o „dezolátnom stave“ slovenských humanitných vied, mal by si dobre preštudovať výročné správy jednotlivých pracovísk, kde sa tento výskum pestuje. Mimochodom, Nobelova cena sa za výsledky v užšie chápaných humanitných vedách neudeľuje; ak by mala byť tá najvyšším kritériom kvality (alebo jej absencia nebodaj kritériom „dezolátnosti“), potom by sme museli nasadiť psiu hlavu najmä našim prírodným vedcom. Nespravodlivosť takéhoto hodnotenia je však evidentná.
K tretiemu bodu: „zabetónovanosť“ a „zatuchnuté skanzeny“ nie sú otázkou SAV, ale krajiny ako takej a jej inštitucionálnych pomerov. Ak niekde vládne nejaká „zabetónovanosť“, potom vyplýva jedine z platných zákonov, najmä tých, čo regulujú vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. S SAV či s humanitnými vedami to nemá nič spoločné. „Zatuchnuté skanzeny“ – to je najskôr reálny obraz materiálnych podmienok, v ktorých musia mnohí slovenskí humanitní vedci dodnes pracovať. Netýka sa to však len vedy: podobne je na tom aj zdravotníctvo, školstvo a mnohé kultúrne ustanovizne.
Škoda, že si autor článku Premeny vedy nepoložil otázku, či súčasný projekt transformácie SAV skutočne prispeje k prekonaniu príčin legislatívnej „zabetónovanosti“, či naozaj odbúra kliky a zmení tzv. skanzeny na vhodné výskumné prostredie. Alebo či náhodou nejde o presadzovanie jednostrannej predstavy, ktorú by mohol preveriť práve humanitne vzdelaný, kritický jednotlivec.