Intelektuálna sprenevera
Ak SAV sama spúšťa proces hľadania optimálnych foriem vedeckých ústavov, mali by sme sa cítiť v intelektuálnom bezpečí.
Žiaľ, v prípade rozvíjania transformačnej idey sa ukázalo, že normatívna predstava o vedcoch, ktorí za každých okolností prihliadajú k faktom, neprekračuje prah laboratórií.
Popud k hľadaniu optimálnych foriem nevyšiel z analýzy slabých a silných stránok súčasných organizačných foriem SAV či z prieskumu organizačných problémov a bariér. Takéto analýzy si predsedníctvo nikdy neobjednalo. Jediným „bádaním“ bola prostunká anketa medzi riaditeľmi ústavov SAV, ktorá sa ich počiatkom minulého roku pýtala na áno alebo nie transformácii. Podľa predsedníctva v tejto ankete vraj 74 % organizácií vyslovilo podporu transformácii SAV. To, čo už predsedníctvo neinzeruje, je fakt, že jedinými oporami riaditeľov za alebo proti boli kostrbaté slovo transformácia a ich lojalita k nadriadenému orgánu.
Volania po vypracovaní analýzy nákladov a prínosov transformácie, a to minimálne na úrovni jednotlivých oddelení SAV, vyzneli naprázdno. Predsedníctvo ich vníma ako anachronizmus. Je zjavné, že presvedčenie o nevyhnutnosti transformácie čerpá silu najmä z toho, že sa o transformácii „už dlho hovorí“ a členovia predsedníctva, ktorí sú opakovane vo funkcii, si na ideu navykli a považujú ju za samozrejmú. Takú samozrejmú, že požiadavky dosahových štúdií považujú za dotieravé a existujúce pochybnosti označujú za úplne mylné a zavádzajúce.
Je možné, že časť ústavov vníma svoju právnu formu ako obmedzenie pre výskumné aktivity. Týmto ústavom je správne dať priestor na jej inováciu. Cestou k naplneniu ich potrieb a k modu vivendi s týmito ústavmi môže byť novelizácia existujúceho zákona o SAV, ktorá k existujúcim dvom právnym formám rozpočtovej a príspevkovej pridá tretiu. Zachovanie a rozšírenie plurality právnych foriem ústavov SAV vyzerá ako rozumná zábezpeka pred rizikami, ktoré môže jednotný model priniesť časti ústavov. Ten by mohol byť aj poslednou ranou pre základný výskum viacerých disciplín.
A hoci menším rizikom je pridať tretiu inovačnú formu k dvom osvedčeným, ako všetko staviť na dosiaľ nepreskúšanú inováciu, predsedníctvo SAV túto cestu, ktorú odporúča napríklad Ústav štátu a práva SAV, označuje nepekne ako ranu do chrbta a cestu k rozpadu SAV. Nie je jasné, prečo existencia dvoch právnych foriem doteraz k destabilizácii neviedla, ale tretia forma by už takú hrozbu vyvolala. Faktické analýzy však nie sú tým, čoho sme sa od predsedníctva SAV v súvislosti s transformáciou zatiaľ dočkali.
A keďže argument pre pluralitu právnych foriem možno oprieť aj o vedecké zisťovania, ktoré potvrdzujú, že určitá miera autonómie a rozmanitosti foriem prispieva k súdržnosti a stabilite komplexných sociálnych systémov, predsedníctvo vytiahlo nový argument štepený do tradičnej nedôvery voči štátnej moci: najnovšie sa od predsedníctva dozvedáme, že kým nevlastníme budovy, v ktorých fyzicky sídlia organizácie SAV, „štát“ nám môže kedykoľvek vypovedať zmluvu a my sa v celej akademickej paráde ocitneme na ulici.
V kontexte tejto hrozby sa potom mnohým zdá celkom prijateľné, že menšie ústavy sa budú musieť kvôli majetku zlučovať. Ale vraj to, že sa stanú veľkým ústavom, im otvorí šancu uchádzať sa o doteraz nedostupné zákazky. Čo na tom, že viera, že zlučovanie ústavov povedie k takýmto možnostiam, smutne pripomína kľúčovú vieru kolektivizácie, že prostým ustajnením kráv v jednej maštali sa zvýši ich dojivosť.
Príprava transformačných zámerov, tak ako ju organizuje súčasné predsedníctvo SAV, sa veľmi odkláňa od spôsobu, akým vo vede dospievame k presným a spoľahlivým záverom. Upúšťanie od zásady vychádzať z dôkladnej deskripcie a analýzy faktov v takejto závažnej otázke a používanie rôznych zastrašovacích manévrov sa nedá vnímať inak ako intelektuálna sprenevera. To ma nemôže nenapĺňať obavami o ďalší vývoj SAV. A tiež ma to ako členku jej akademickej obce veľmi zahanbuje.