Liečba ako luxus
Financovanie zdravotníctva predstavuje pre väčšinu ekonomík sveta vážny problém, s ktorým je ťažké poradiť si tak, aby to bolo spoločensky aj rozpočtovo únosné. Zvyšovanie spoluúčasti pacienta na úhrade nákladov postupne naberá na obrátkach nielen u nás, ale prakticky v každej krajine. Na platby za stomatologické výkony u zubárov sme si už zvykli, hoci pre čoraz viac občanov sa stávajú finančne nezvládnuteľné.
V susednej Českej republike prednedávnom vzbudilo vlnu odporu plánované zavedenie poplatku vo výške 200 Kč (8€) za jednoplôškovú amalgámovú plombu. Napriek nižšiemu mzdovému ohodnoteniu u nás však za opravu zubného kazu zaplatíme na Slovensku neporovnateľne viac. Na druhej strane v Čechách platia za návštevu lekára alebo hospitalizáciu v nemocnici.
Z úst liberálnych ekonómov často počúvame slová o tom, že jediným dlhodobo udržateľným systémom financovania zdravotníctva je presná kategorizácia toho, na čo má občan nárok z povinného zdravotného poistenia a na čo nie. S tým možno súhlasiť. Problematické je však urobiť zoznam, čo a komu zdravotné poisťovne uhradia. Dá sa to urobiť napríklad cez systém výpočtu kvalitného roka života QALY (Quality-Adjusted Life Year), ktorý môže pri presadzovaní efektívnosti za každú cenu znamenať, že starým pacientom namiesto liečby zdravotná poisťovňa ponúkne iba lieky utišujúce bolesť alebo v prípade nevyliečiteľných ťažkých ochorení priamo dobrovoľnú eutanáziu. Pripomína to rozhodovanie majiteľa starého auta, či sa ho ešte oplatí opravovať, alebo dať do šrotu!
Pokusy o zavedenie modelu QALY existujú v mnohých krajinách vrátane SR aj ČR. Priaznivci absolútnej privatizácie zdravotníctva u nás by tento model spojili s nákladným pripoistením kritických chorôb pre vysokopríjmové skupiny a uviedli ho čo najskôr do praxe. Je dosť pravdepodobné, že Slovensko by tak mohlo znížiť údajne veľmi vysoké odvody na zdravotné poistenie a tým zlepšiť podnikateľské prostredie a atraktívnosť krajiny pre zahraničných investorov.
Holandský model financovania zdravotníctva je zasa založený na spoluúčasti pacienta na úhradách liečebných nákladov a liekov tak, že v každom kalendárnom roku musí najskôr pacient zo svojho zaplatiť 350 € (pred rokom to bolo ešte 220 €) a až následne dostáva uhradené zdravotné náklady z poisťovne. Zaujímavou inšpiráciou môže byť japonský model, kde každý poistenec musí povinne každoročne na náklady poisťovne absolvovať preventívnu lekársku prehliadku, podobne ako u nás u zubára. Pokiaľ sa vyšetriť nedá, musí si platiť všetky zdravotné náklady z vlastného vrecka.
Niektorí lekári u nás navrhujú, aby pacient každý rok písomne dostal poštou prehľad platieb, ktoré za neho uhradila zdravotná poisťovňa s tým, že symbolické jednom percento zaplatí ako spoluúčasť. Takýto krok má motivovať pacientov, aby sledovali, kto a koľko si za nich od zdravotných poisťovní účtuje.
Odstrašujúcim príkladom fungovania verejného zdravotníctva v USA sú videá ukazujúce zástupy chudobných ľudí bez zdravotného poistenia v športových halách, ktorí čakajú na bezplatné základné vyšetrenie zraku alebo chrupu, na ktoré by inak nemali dosť vlastných prostriedkov. Dostupnosť drahších, ale pre život človeka dôležitých lekárskych zákrokov sa aj v mnohých vyspelých ekonomikách sveta stáva luxusom, ktorý si môžu dovoliť iba ľudia s vysokými príjmami a nadštandardnými privátnymi zdravotnými poistkami.
Stav verejných financií núti čoraz viac štátov v zdravotníctve realizovať drastické rozpočtové škrty a ponechávať zdravie občanov napospas voľnému trhu. Základným signálom zlyhávajúceho systému je zvyčajne požadovanie plnej úhrady za lieky od pacientov, ktorí sa následne majú domáhať ich zdĺhavých úhrad od poisťovní. Takúto skúsenosť zažívajú v súčasnosti najmä pacienti v lekárňach v dlhovej kríze zmietanom Grécku. Úlohou politikov je preto otvorene pomenovať problémy a hľadať kompromisné riešenie, ktoré bude čo najmenej bolestivé.