Vlastné nechceme?
Reklama na slovenské mliečne výrobky, v ktorej batoľa spí na bochníku syra alebo sa kúpe v bielom jogurte, vyvoláva v porovnaní s inými kampaňami celkom príjemné asociácie.
Súčasný stav nášho poľnohospodárstva však, žiaľ, tiež pripomína driemajúce dieťa, ale tu už bez tých príjemných pocitov.
Po novembri 1989 sa začal veľký výpredaj tovaru zo Západu. Viedeň lákala svojimi svetlami a farbami a v porovnaní so šedosťou socializmu išlo od samého začiatku o nerovný boj. My sme boli radi, že sme sa konečne dostali k dovtedy zakázanému ovociu, a „západniari“, že sa konečne mohli zbaviť svojich neraz druhotriednych výrobkov. Ale pekne zabalených.
Naše kolektívne poľnohospodárstvo na opačnej strane ostnatého drôtu vnímali ako jeden z pilierov socializmu, ktorý bolo treba urýchlene zraziť na kolená. Aj pre „vyššie“ ekonomické záujmy. Na presadzovanie tých politických v tomto odvetví sa svojho času špecializovalo Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré najnovšie nespisovne tvrdí, že „začína to prácou…“
Škoda, že začiatkom 90. rokov minulého storočia KDH robilo všetko pre to, aby vidiecke obyvateľstvo o robotu pripravilo. Na vtedajších družstvách a štátnych majetkoch pracovalo aj množstvo mladých, vysokoškolsky vzdelaných ľudí, systém práce a výrobné zameranie boli skoordinované s potrebami štátu a jeho obyvateľov.
Dnes sa opäť hovorí o potravinovej bezpečnosti štátu, čiže schopnosti vyprodukovať základné potraviny v domácich podmienkach. Koncom 80. rokov u nás prevyšovala 80 percent, v súčasnosti sotva polovicu.
Samozrejme, všetko sa dá doviezť, no prečo práve my musíme byť tí, čo dovážajú najviac. Veď na svojom území nemáme až toľko púští a ľadovcov… Zatiaľ čo na Slovensku tvoria výrobky od domácich pôdohospodárov iba 45 percent, v Česku a Maďarsku je to 70 a v Poľsku dokonca 85 percent. Čerešničkou na torte je 95 percent domácej produkcie v „starých“ členských štátoch Európskej únie.
Nového ministra pôdohospodárstva chceli niektorí novinári nachytať otázkami o výnosoch jednotlivých obilnín. Hádam by ich malo viac zaujímať, či má Ľubomír Jahnátek jasno v tom, čo bude vo svojej funkcii prioritne robiť. Predovšetkým treba postaviť tento rezort na nohy, aby mohol vôbec tvrdiť, že má čo riadiť. Lebo doteraz tu vládne chaos, nekoncepčnosť a snaha zaoberať sa len tým, čo prináša momentálny zisk. A v neposlednom rade rozhodovanie o dotáciách.
Veľmi dôležitá je predvídavosť. Do akej miery sa budú brať vážne rozličné krízové scenáre. Trebárs aj tie, ktoré hovoria o výraznom zdražení ropy a následne prepravných nákladov a dovážaných potravinárskych produktov. V krajnom prípade treba rozmýšľať aj o pozastavení ich dovozu. Pripraviť sa na túto situáciu je dôležitejšie, ako sa bifľovať poľnohospodárske výnosy.
Samozrejme, že sa to začína prácou. Ale nie marketingovou, na bilbordoch politických strán. Je smutné, ako naďalej chátrajú polia a rozpadávajú sa maštale, v ktorých už roky nebučal žiaden dobytok. Na druhej strane sa neustále zväčšuje armáda nezamestnaných. Dokonca na Slovensku, najmä na vidieku, už vyrástla generácia ľudí, ktorí prácu vo svojich rodinách ani nepoznali a za samozrejmosť považujú život na sociálnych dávkach.
Kupovať dobré slovenské výrobky je dobré. Priam vlastenecké. Francúzi nedajú dopustiť na svoje vína, Taliani na pizzu a špagety, Česi na pivo. Len my akosi radšej najprv preskakujeme vatry pod Kráľovou hoľou a potom vyrazíme do supermarketov plných zahraničného tovaru. A že vraj cudzie nechceme a svoje si nedáme…