Morálka z horalky
Bývalý francúzsky premiér Lionel Jospin dostal od prezidenta Françoisa Hollanda poverenie pripraviť do novembra súbor návrhov na moralizáciu politického života. Iniciatíva prichádza po tom, čo sa ministri novej vlády zaviazali v etickej charte k "exemplárnemu správaniu".
Okrem iného prisľúbili, že zverejnia všetky svoje konflikty záujmov a nebudú prijímať pozvania na cesty, pobyty a stretnutia s organizáciami, osobami a predstaviteľmi korporácií v prípade, že existuje podozrenie z lobizmu.
Pracovná skupina vedená Jospinom má túto iniciatívu rozšíriť tak, aby sa z nej stal nový zákon. Ten zmení volebný systém, obmedzí trestnoprávne postavenie prezidenta a ukončí kumulovanie mandátov. To je ten vynález, vďaka ktorému podobne ako na Slovensku sedia v parlamente ľudia tvrdiaci, že dokážu byť zároveň poslancami, primátormi a predsedami krajov. Hollande sa tak usiluje ponúknuť aspoň formálnu odpoveď na to, ako zle vníma verejnosť politikov.
Tých slovenských sa zjavne tieto panické snahy ich západoeurópskych kolegov o zachránenie stavovskej cti netýkajú. Robert Fico napríklad nedávno odpovedal na otázku o spise Gorila záhadným výrokom: „Poučili sme sa.“ Pár dní po tom poslanec za Smer bez hanby klamal vo veci obsadzovania vedenia ÚPN.
Moralizácia verejného života ale nie je iba otázkou detských lží začínajúcich zákonodarcov. V čase, keď politika prehráva boj o moc s ekonomikou a demokratické inštitúcie sú vystavené tlaku extrémistov, spochybňujúcich opodstatnenie ich existencie, sa stáva morálka a príkladnosť posledným útočiskom výkonu slobodných občianskych a sociálnych práv.
Slovenským problémom, odhliadnuc od toho, že verejnosť považuje politikov vo všeobecnosti za podvodníkov, je, že koncepty dobra a slušnosti dokonale zneuctil ideologický marketing strán, ktoré nám venovali Annu Bubeníkovú a Branisko. Slogany o dobrých politikoch v dobrej krajine slušných ľudí dnes, žiaľ, nie sú vyznaním hodnôt, ale prázdnym priznaním sa k pokrytectvu a cynizmu.
To však neznamená, že sa máme vzdať pokusov o obrodu politického a verejného života. Potrebujeme to o to viac, o čo je jasnejšie, že politici nemajú odvahu a silu pokúsiť sa o zmenu systému, ktorého jediné bezkrízové obdobie sa spája s eufóriou z pádu komunizmu. Ani nedostatok odvahy urobiť niečo radikálne správne ich ale neoprávňuje na to, aby sa správali bez poznania, že morálny imperatív stojí aj nad reálnou politikou.
Nejde iba o neurčitý pocit výlučnosti, taký typický pre našich politikov, ktorí sa aj v súkromí oslovujú ceremoniálne „pán minister“ a „pán poslanec“ a radi hovoria o dovolenkách na Aljaške či o návšteve plesu korporácie v krajine, kde zahraničná firma bez hanby ponúka zamestnancom 320 eur mesačne.
Vo verejnej službe na Slovensku nemajú politici na takéto správanie nárok. Nik od nich nežiada, aby si cez sociálne siete neobjednávali escort. No je pre nás všetkých zásadné, aby sa vo svojom správaní vrátili do čias, keď ich za prvého šikanovaného spolužiaka a ukradnuté čerešne s láskou vychovávali rodičia.