Paralely 1944 a 1968
Politická tradícia je učebnicou politiky. August a nasledujúce mesiace v rokoch 1944 a 1968 na Slovensku jej funkciu plnia veľmi dobre.
Aj preto má k nim každý režim neveľmi korektný, ideologizáciou poznačený vzťah. Ilustrujú totiž ideologicky citlivú logiku nášho geopolitického priestoru, vzťahu centra a periférie. V oboch prípadoch sme sa stali objektom agresie zo strany „spojenca“. Z toho sa dá vyvodiť, že pre periférne štáty, akým chronicky sme, predstavuje paradoxne hlavnú hrozbu práve centrum, ktoré vystupuje obyčajne v pozícií spojenca.
Dá sa to doložiť i svetovou geopolitikou. Väčšina intervencií od roku 1945 spadá do tejto kategórie. Je to logické, pri praktickej nemožnosti „medziblokovej“ vojny sa väčšina aktivít zameriava na usporiadanie či stabilizáciu pomerov na periférií jednotlivých blokov centrálnou mocnosťou. Priamo i zástupnou formou.
Klasický príklad je tzv. Monroeova doktrína, podľa ktorej sa západná pologuľa (čiže celý americký kontinent) považuje výlučne za sféru vplyvu USA. Obdobou je doktrína obmedzenej suverenity Leonida I. Brežneva. Dnešné príklady uvádzať netreba. Veľmoci sa nedelia na dobré a zlé, pokiaľ ide o ich sklon k uplatňovaniu tejto koncepcie.
Periférne štáty ako Slovensko sú spravidla v roli „zadného dvorčeka“ veľkého spojenca, ktorý razí teóriu ich obmedzenej suverenity. Preto má tradícia agresií z rokov 1944 a 1968 význam. To je i jedna z príčin jej ideologickej nekorektnosti: naša skúsenosť hovorí o tom, že možnú hlavnú hrozbu pre nás predstavuje „veľký brat“ – to je prisilná káva pre každý režim, ktorý je do geopolitickej reality začlenený.
Politická tradícia však plní inú funkciu ako podpora režimu. Podáva informáciu o politických vzťahoch. Napríklad ako v praxi vyzerá v daných podmienkach agresia. Teda o napadnutí zo strany „spojenca“, ktorý tvrdil, že tu iba šíri slobodu a zavádza poriadok (Nemci, 1944), či podporuje zdravé demokratické sily (Sovieti, 1968). Pritom v skutočnosti sledoval svoje ciele ako každá veľmoc.
Oficiálny režim pri už vytvorenom vzťahu závislosti stál na strane agresora (1944) a tak plnili funkciu obrany štruktúry vytvorenej paralelne s tými oficiálnymi. Alebo sa proti agresii postavil (1968), to však bolo v situácii, keď sa vzťahy vnútornej závislosti režimu nevytvorili.
Druhá funkcia politickej tradície je normatívna a inštrumentálna. Informuje, čo by sa malo a čo sa dá v danej situácii robiť. V roku 1944 agresor nemal prevahu znemožňujúcu obranu, preto k nej došlo. V roku 1968 nebola obrana možná s ohľadom na veľkú prevahu agresora a spoločnú hranicu s ním. Relatívna nezávislosť režimu a odvaha niektorých politikov (Alexander Dubček) však viedla k istej forme odporu.
Podľa skúseností môžeme predvídať, čo by bolo, ak by nás napadli za režimu, ktorého vnútorné štruktúry kontroluje hegemón, bez prítomnosti paralelných štruktúr s určitými mobilizačnými možnosťami. A pýtať sa, ako sme na tom dnes s povahou režimu, s obranným potenciálom, s možnými agresormi.
Výhoda súčasnosti oproti roku 1968 je v potenciálnej prevahe – žiadna veľmoc s nami nesusedí. Ostatné otázky sú nepríjemné, no podstatné, pretože narábajú s reálnymi parametrami politických vzťahov. Že tu práve nie je v móde používať pri popise politiky reálne kategórie, na veci nič nemení.