Ústava straníckou agendou
Volanie po novej slovenskej ústave sa za posledný rok prenieslo z roviny občianskej iniciatívy do polohy politickej agendy. To je pozitívne. Menej šťastný je spôsob, ako sa o tejto veľkej téme diskutuje.
Túto myšlienku rozvíjajú takmer výlučne politici z prostredia KDH. Najprv s ňou koketoval Pavol Hrušovský (ktorý si z nej chcel urobiť agendu pre prezidentské voľby), potom ju prevzal ako kľúčovú časť programu svojej novej politickej strany Daniel Lipšic a naposledy sa k vplyvným hlasom volajúcim po úplne novom základnom zákone štátu pridal Radoslav Procházka.
Najmenej tvorivo pristupuje k tomu súčasný podpredseda Národnej rady SR Hrušovský. Ako konzervatívny zástanca súčasného modelu štátu vlastne stráca rozumné argumenty na takúto zásadnú zmenu.
Sympatickejšie vyznievajú Lipšicove plány, no aj tu treba povedať, že ide len o vykrádanie dávnejšie známych návrhov, netvorivé pozliepanie predžutých téz. Bolo by aspoň poctivejšie, keby sa líder Novej väčšiny prihlásil k doterajším iniciatívam, z ktorých čerpal: od Iniciatívy za Občiansku ústavu až po výzvu Dokončime revolúciu.
Pritom zabúdať by sa nemalo ani na predčasný, a preto osamotený hlas bývalého predsedu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR Milana Šútovca, ktorý myšlienku druhej republiky predniesol ako prvý pred pätnástimi rokmi, 30. augusta 1997 na zhromaždení Slovenskej demokratickej koalície v Martine.
Najvážnejší defekt Lipšicovho návrhu však spočíva v skutočnosti, že sa chopil myšlienky novej ústavy v štýle straníckej agendy. Taká vznešená idea ako založenie novej podoby republiky (lebo prijatie druhej ústavy ničím iným nie je) sa nesmie vystavovať riziku, že stojí a padá na úspechu či neúspechu jednej politickej strany.
Preto teraz najperspektívnejší model so širším zámerom ponúka poslanec za KDH Radoslav Procházka. Od Lipšicovej koncepcie sa odlišuje rozsahom, hĺbkou i spôsobom, ako ho presadiť. Zdá sa, že v mori márnomyseľných lídrov a lídrikov je to jediný opozičný politik, ktorý pochopil potrebu spájania politických síl a širšej platformy.
Základnému zákonu štátu chýba majestát a nová spoločenská zmluva – to je štátnické uchopenie problému. Dodajme, že pri takomto zámere bude referendum nevyhnutné, ale to je už iba slávnostné potvrdenie procesu, ktorému musí predchádzať široká odborná i občianska diskusia. A tá sa nemôže viesť len v rovine straníckeho boja. Najmä ak vieme, že dominantný Smer je striktne proti snahám o novú ústavu.
Šokujúci je však postoj bývalej premiérky Ivety Radičovej. Nie preto, že odmietla ponuku Lipšicovej strany – to je skôr pochopiteľné. Ale preto, že pri tejto príležitosti odmietla aj myšlienku väčších rozhodovacích právomocí v prospech občana a celú ideu participatívnej demokracie.
Vyhlásenia typu „rozhodovať majú politici“ ju posúvajú bližšie ku konzervatívnym názorom Hrušovského ako k liberálnej atmosfére občianskej spoločnosti. A to všetko v súvislosti s tým, že to bola práve táto žena, ktorá ako odchádzajúca premiérka vlani v novembri kritizovala neúnosnú mieru partokracie na Slovensku.
Pri pohľade na slovenskú politickú elitu je zrejmé, že štátnické uvažovanie jej ostáva cudzie, že vedomie zodpovednosti za celok štátu je u nás zreteľne slabšie ako v okolitých krajinách.
Diskusia o novej, občianskej ústave bude aj diskusiou o tom, či sme dozreli na formuláciu základnej idey, z ktorej sa v zmysle masarykovskej tézy rodia a padajú štáty. Či sme schopní využiť v plnej miere potenciál tejto republiky alebo v nej vidieť iba účelovú formu na rozkrádanie, ako to bolo doteraz.