Český trh márnosti
Súčasná vládna garnitúra Českej republiky, to je jedno obrovské nešťastie. Keby len potichu existovala, zostávala vo svojom sídle v "Strakovke" pre udržanie moci samotnej, bolo by to ešte relatívne dobre.
Ale ona postupne chradne, a preto očividne viac a viac tlačí na pílu, aby stihla odpíliť, čo sa ešte odpíliť dá. Svoje aj verejné zdravie tým, samozrejme, naďalej podkopáva, no vrecká spriaznených záujmových skupín alebo čierne partajné fondy sú prvoradé.
Nik už vlastne ani moc nepredstiera, vrátane premiéra Petra Nečasa, ktorý všetku energiu vydáva na to, aby mu dielo nepuklo priamo pod rukami. Prinajmenšom nie príliš predčasne, ako sa to stalo jeho predchodcovi na čele strany a vlády Mirkovi Topolánkovi. Jediné, na čo sa teraz môže formálna hlava vlády ešte spoliehať, je paradoxne to, že sa vyhráža demisiou svojho kabinetu. Prirodzene, nie dlhými rokmi v opozícii vyhladovanej ľavici, ale vlastným ľuďom.
Pravicová trojkoalícia už nemá takmer nič spoločné s prvotným vládnym trojlístkom Občianskej demokratickej strany (ODS), TOP 09 a Vecí verejných (VV). Ten sa totiž už dávno rozštiepil. Tým vznikla nová vládna strana s arogantným názvom LIDEM, kým VV (Verní Véčkari) zamierili za svojím odsúdeným guru Vítom Bártom do kriklúnskej opozície.
Zmizla definitívne jednoznačná, kedysi ospevovaná veľká majorita v dolnej komore parlamentu. Vláda rozpočtovej nezodpovednosti a boja proti nepriateľom korupcie sa však ako-tak drží, hoci na hlinených nohách. Opretá o barličku karieristickej štruktúry ministerky Karolíny Peakovej, ktorá má k dispozícii asi sto členov a nulovú podporu verejnosti.
Bizarné je, že bývalá najmenšia strana, rozdelená teraz na dve ešte menšie, sa nedá zahrnúť do dvoch názorových skupín. Na ich rozhraní, v akejsi nezreteľnej podmnožine, sa pohybujú „voľní radikáli“. Tí hlasujú podľa súčasného pána Pražského hradu, ktorý má zjavný vplyv aj na obe zvyškové znepriatelené strany. Václav Klaus tak stále s gustom ťahá za povrázky. Tu pridá, tu uberie, no nikdy neprestáva. So starostlivosťou skúseného záhradkára hnojí a prihrabuje záhon k svojmu budúcemu možnému politickému rozkvetu. Vláda sa s ním háda a súčasne sa oňho aj podopiera.
Prostredníctvom svojich verných Klaus teraz drobí ODS, ktorú sám v roku 1991 založil. Vhodnými vidlami na kydanie kompostu na jej súčasné vedenie sú tí, čo neobstáli vo vnútrostraníckej konfrontácii s Nečasom. Svoju váhu tu majú i zvyšky sentimentu za železnou rukou Klausovho predsedníctva v strane alebo farbistými špekuláciami vyzdvihovaná prezidentova priazeň k ruským energetickým záujmom.
Dnes je najviditeľnejším domácim námetom snaha koalície znovu zvýšiť daň z pridanej hodnoty či uviesť do života tzv. cirkevné reštitúcie. Oba projekty sú nepremyslené, zle zdôvodnené, tlačené iba jednoduchým chcením vplyvných kruhov. Muziku zhora tvrdí antidemokratická hystéria predstaviteľov katolíckej cirkvi.
Oba návrhy už raz prešli snemovňou, oba jej vrátila horná komora parlamentu – senát, ktorý predsa len občas dokazuje svoj spochybňovaný význam. Prehlasovanie si však potom vyžaduje zvýšený počet zdvihnutých rúk poslancov, ktorý sa však vláde akosi nedostáva.
Zapracovala neviditeľná ruka kuloárnych trhov, zvýšenie daní neprešlo, čudné majetkové vyrovnanie s cirkvami (vrátane tých novovytvorených) sa odsúva na neurčito. Nečasovci sa ako vzdorovité deti rozhodli prebehnúť kolečko schvaľovania DPH ešte raz. Vláda, snemovňa, senát, snemovňa… A to ich ešte čaká prezidentovo pero. Tomu sa hovorí trh márnosti.