Britský model inšpiruje
Vyše dvadsať rokov od zmeny systému financovania zdravotníctva sa natíska otázka, či bolo naozaj nutné prejsť na nový systém tzv. zdravotného poistenia. A to hneď s viacerými poisťovňami, aby sa vraj zabezpečila konkurencia.
Dnes mnohí vidia, že existencia viacerých poisťovní je dobrá len pre ne samy, o konkurencii nemôže byť ani reči. Pritom kardinálny problém slovenského zdravotníctva – nedostatok zdrojov – sa tým vôbec nerieši. Navyše povinný finančný odvod každého zamestnanca zo zákona končí v súkromných rukách. Potom sa komplikovaným spôsobom dostáva k poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, na ktorú štát nemá žiaden dosah.
Je to smutný fakt, lebo ten, kto platí, ten aj riadi. V rukách poisťovní sa koncentruje priveľa moci. Ak má štát na základe ústavy garantovať základnú zdravotnú starostlivosť, musí vlastniť nejakú finančnú inštitúciu, ktorá to plne pokryje.
Môže to byť poisťovňa, ale tiež hociktorá iná finančná inštitúcia. Rozhodne by však mala byť jediná, aby tok peňazí bol čo najjednoduchší, vplyv a kontrola štátu čo najväčšie. Obavy z nejakého diktátu tu nie sú namieste, lebo ak je občan nespokojný, pri nasledujúcich voľbách sa to prejaví.
Vláda sa nemôže javiť ako nemohúca. Ak raz rozhodne o zvýšení platov sestier, tak to poisťovne musia rešpektovať, nie blokovať. Efektívna zdravotnícka politika sa bez peňazí robiť nedá.
Mnohí preto hľadajú cestu, ako zlepšiť financovanie zdravotníctva na Slovensku. V mnohom inšpiratívny je britský model zdravotníctva. Zdravotné poisťovne v Británii neexistujú, lebo každý občan, tým že platí dane, má nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Lieky si pacienti platia sami, až na niektoré výnimky, ako sú diabetici alebo onkologickí pacienti.
Hotelová časť nemocničnej starostlivosti je v porovnaní so Slovenskom veľmi skromná. Päť pacientov v jednej izbe nie je zriedkavosťou. Naopak, vybavenie, strava, lieky a dostupnosť na špeciálne najmodernejšie vyšetrenia je neporovnateľne vyššia ako u nás. Ministerstvo zdravotníctva garantuje kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ovplyvňuje čakacie lehoty na výkony a ak treba, platí za drahú chemoterapiu.
Tým, že má v rukách financie, má aj priamy dosah na kvalitu a rozsah zdravotníckej pomoci, môže financovať preventívne programy a nemusí sa naťahovať s inými, ktorí by to mali zaplatiť.
Tento systém však tiež nie je ideálny, lebo ako každý iný správny zdravotnícky systém nemôže byť ziskový. Často sa tiež zneužíva, spotrebuje množstvo financií, no to všetko je v konečnom dôsledku vlastne služba občanovi, kde zisk nie je cieľ a finančný aspekt lekárskeho ošetrenia sa nezveličuje.
Všetky veľké univerzitné nemocnice sú buď príspevkové, alebo neziskové organizácie. Neexistujú súkromné akciové spoločnosti. Iba desatina nemocníc je privátnych, poisťovne zabezpečujú tento sektor na súkromnej báze ako špeciálne poistenie s výhodami, kde promptné liečenie vrátane operácie, väčší komfort a možnosť výberu lekára, respektíve operatéra sú tie najhlavnejšie.
Britský systém teda jasne dokazuje, že zdravotné poistenie nie je nevyhnutnou podmienkou na fungovanie verejného zdravotníctva. Pluralita viacerých zainteresovaných vo finančných tokoch by nič nevyriešila, iba by skomplikovala rozhodovací proces na úrovni ministerstva a v konečnom dôsledku by sa obrátila proti občanovi.
Na fungovaní verejného zdravotného sektora je teda podstatný objem financií určených na jeho spotrebu a nie množstvo zdravotných poisťovní.