Vianočný stromček
Ani sme sa nenazdali a je po Vianociach. Niektorým možno iba pár kíl navyše pripomína, že boli. To sú tí, pre ktorých sviatky veľa neznamenajú.
Medzi nich patrí aj môj otec. On by najradšej zrušil všetky sviatky. Alebo aspoň ich symboly. Na Vianociach mu vždy najviac prekážal stromček. Dodnes si myslím, že na vine bolo jeho upevňovanie. Mal na to zvláštny spôsob pomocou dvoch šnúr. Zabralo mu to takmer celý deň, no i tak nám stromček zopárkrát spadol. Zakaždým nervózne vyhlásil, že ho stavia poslednýkrát. Vždy však ostalo len pri hrozbách. Chudák tatko, mal doma štyri ženy, ešte aj pes bol sučka, a nemal šancu presadiť to. Príležitosť dostal, keď som odišla na internát.
Popri škole som pracovala, a tak som sa raz dostala domov až na Štedrý deň. Hneď, keď som vošla, som zašípila zradu. Chýbala vôňa ihličia. Rozrušene som vrazila do obývačky. „Kde je stromček?“ Tatko na mňa nevinne pozrel: „Na stromček si už priveľká, nie? Veď minule si tvrdila, že si už dospelá, nie?“ Trochu cúvol, keď zbadal iskry v mojich očiach. So zaťatými päsťami som zbehla do pivnice, kde som sa dala do hľadania ozdôb. Došlo mi, že otec to zákerne plánoval už od minulého roka, pretože škatuľu som našla až celkom vzadu, po hodine zúrivého prehadzovania všemožných rároh. So šmuhami z prachu a sĺz na tvári som vyzerala ako Indián na bojovom chodníku, ktorý práve oskalpoval nepriateľa. Nakoniec, bojovala som za právo Vianoc byť vyzdobené a neprehliadané. „Som zvedavý, kde teraz zoženieš stromček!“ uškrnul sa otec. „Howgh!“ zvolala som. „Bude, aj keby som mala vyrúbať ten pred domom!“
Pobehala som celé sídlisko, kým som jeden opustený objavila. Bol taký škaredý, že ho nechcel ani predavač. Tá úbohá metla mala zo tri konáre a výšku asi takú, že hviezdu by pohodlne nasadil aj malý chlapec bez pomoci stoličky. Hlavné, že bol. Čo nebolo, bola pohoda. Otec nemohol stráviť prehru. Treskol dverami a zmizol. Pred zvyškom rodiny som sa síce tvárila veselo, no nebolo mi všetko jedno. Už sme sa pustili i do večere, keď dvere konečne zavŕzgali a otec sa pokorne šuchol za stôl. Tvárili sme sa veľkodušne, že na Vianoce sa predsa nepatrí hnevať. Neskôr sa priznal, že bol na stanici medzi bezdomovcami. Vraj tam vládla úplne bezstresová atmosféra, pri ktorej im vôbec nechýbal stromček.
Odkedy mám vlastnú rodinu, naši už stromček nemávajú. Ale keď nám ho tatko pomáha stavať, nikdy nezabudne dodať: načo ho treba? Sú s ním iba samé zbytočné problémy! A ja ho vždy odbijem poznámkou, ktorá u nás už zľudovela: choď na stanicu a príď, až keď vyjde prvá hviezda.